Spomienky na matku (pokračovanie)

Pred rokmi som na svojom blogu uverejnil článok s názvom Spomienky na matku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Napísal som v ňom o mojej matke, ktorá ma v priebehu detstva a dospievania fyzicky a psychicky týrala. (Odkaz na tento článok nájdete dole.) Dnes budem v písaní o nej pokračovať.

Mám na ňu mnoho zlých spomienok. Keď som bol ešte príliš malý na to aby som sa dokázal osprchovať sám, tak ma sprchovala ona.

Keď to robila, tak mala taký blbý zvyk, že mi začala úplne nečakane striekať vodu do tváre. Samozrejme, nemohol som vtedy dýchať a preto som sa snažil sprchu odtlačiť rukami a prosil som ju aby to nerobila. Matka na to reagovala zlostne, jačala na mňa že čo panikárim.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Otec toto nikdy nerobil a preto som bol radšej keď ma sprchoval on. Matka na otca žiarlila a nevedela mi odpustiť že uprednostňujem jeho.

To že matka nebola psychicky celkom v poriadku, bolo poznať napríklad aj na tom ako sa vyjadrovala. Používala mnoho odborných výrazov, aj tam kde to vôbec nebolo vhodné. Niektoré slová vyslovovala úmyselne skomolene. Napríklad slovo dobre vyslovovala ako hobre.

Bola prehnane poriadkumilovná a ustavične ma kritizovala za to že mám neporiadok. Keď sa v robote pýtala kolegyne či pred Veľkou nocou upratujú, kolegyňa jej povedala "a načo, však pred chvíľou boli Vianoce". Matka nám potom doma zlostne otĺkala o hlavy, aký majú u jej kolegyne poriadok a akí sme my bordelári.

Skryť Vypnúť reklamu

Často sa mi vyhrážala že ma dá do detského domova. Dávala mi takto najavo že som jej vlastne iba na príťaž. Bolo to veľmi nepríjemné a necítil som sa pri nej bezpečne.

Nevedela sa ovládať a nespočetne veľakrát ma surovo zmlátila. Keď som jej hovoril že ma týra, tak na mňa škriekala (inak to neviem napísať) že či mi pichá špendlíky pod nechty, alebo či ma núti spať vo vani. Bolo na nej vidno že mala strach.

Mali sme neuveriteľne protivného psa, ktorý štekal každý deň, vždy neskoro večer a skoro ráno a nikdy som sa kvôli nemu poriadne nevyspal. Keď som sa na psa sťažoval matke, tak to odbavila tým že keď to nevadí jej, tak to nemôže vadiť ani mne.

Skryť Vypnúť reklamu

V tom čase som býval v izbičke na poschodí nášho domu. Niekedy, napríklad keď som nad niečím rozmýšľal, som sa po nej prechádzal. Matke vadilo že vraj tam dupem. Pýtala sa ma že či tam "tancujem".

Takže štekajúci pes, ktorého bolo počuť široko ďaleko jej nevadil, ale vadila jej taká maličkosť, keď som ja chodil (nedupal, neskákal) po izbe.

Matka nám dávala okato najavo, že najradšej spomedzi nás má psa. Keď som sa jej pýtal koho má radšej, či psa alebo mňa, tak povedala že všetkých nás má rovnako rada. Keď to hovorila, na tvári jej bolo vidieť spokojnosť so sebou samou, lebo bola presvedčená že keď to takto povie, tak je to znakom jej "ľudskosti".

Skryť Vypnúť reklamu

(Tu som si spomenul na výrok jedného múdreho človeka, ktorý povedal že byť ľudský k zvieratám znamená byť zverský k ľuďom. Matka potvrdzovala pravdivosť týchto slov.)

Len tak na okraj, psa dala, krátko predtým ako opustila otca, utratiť.

Keď odišla, pocítil som obrovskú úľavu. Začalo sa vtedy najkrajšie obdobie môjho života.

Matka od roku 1998 až doteraz žije od otca oddelene a aj otec aj ja o nej máme minimum informácií. Čo je veľmi zvláštne, aj napriek tomu že je vyše dvoch desaťročí preč, doteraz si neodhlásila trvalý pobyt ktorý u otca má.

Keď som sa otca pýtal, prečo jej ho ako vlastník domu nezruší, povedal že sa to z nejakého divného dôvodu nedá. Ono je to tak, že dom patril štátnym lesom. (Otec bol lesník.) A otec, v čase keď sa s matkou rozvádzal, sa ho chystal odkúpiť.

To sa mu neskôr, aj s mojou finančnou pomocou podarilo. S matkou si pri rozvode majetok rozdelili tak, že dom patrí celý otcovi a matka tam na nič nemá nárok, ani na dom, ani na pozemok. V kúpnopredajnej zmluve však ešte bolo uvedené aj jej meno. A kvôli tomu jej vraj nemôže zrušiť ten trvalý pobyt.

Myslím si že matka to vie, tak si ten trvalý pobyt necháva tak ako je. Čisto zo zlomyseľnosti. A možno je tiež paranoidná a bojí sa, že by sme sa mohli dozvedieť kde žije.

Keď som o nej po prvý krát napísal, tak ma kontaktovala jej sestra a v snahe brániť ju za každú cenu, sa ku mne zachovala veľmi chrapúnsky.

Ak toto tu číta jej milá sestrička, tak nech jej láskavo povie, že matka s otcom už dvadsaťtri rokov nebýva a nič jej v tom dome nepatrí, tak nech si ten trvalý pobyt konečne odhlási.

Juraj Paškuliak

Juraj Paškuliak

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  207
  •  | 
  • Páči sa:  113x

Pochádzam z Kláštora pod Znievom. Študoval som na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Živím sa výrobou majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Som autorom štyroch zbierok poviedok, ktoré v priebehu rokov 2010 až 2013 boli vydané v knižnej podobe. Zoznam autorových rubrík:  SpoločnosťPolitikaNezaradenéPrózaFotografiePoéziaKultúraSúkromnéSpomienky na matku

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu