Chémiu sme mali v posledných ročníkoch na základnej škole. Spočiatku som sa na ňu tešil. Predstavoval som si ju, ako niečo atraktívne a vzrušujúce. Slovom, mal som o nej detsky naivné predstavy. Rýchlo som z nich vytriezvel.
Učiteľka nám hneď na začiatku prikázala, naučiť sa naspamäť Mendelejevovu tabuľku. Každý týždeň sme sa museli nabifľovať určitý počet prvkov. Dala nám najavo, že nestrpí, ak to niekto nebude vedieť. Aby sa uistila že je všetko podľa jej predstáv, pravidelne nás skúšala.
Netuším, prečo mala taký autoritatívny prístup. Vyučovala nás aj etickú výchovu, ktorá sa neznámkovala. Bála sa snáď toho, že nebude mať dostatočný rešpekt na predmete z ktorého nemôže nechať žiakov prepadnúť, tak si to chcela vykompenzovať na chémii?
Tretí predmet, ktorý sme s ňou mali, bola telesná výchova. Často sme hrávali volejbal. Hoci mám šport rád a aj sa viacerým aktívne venujem, voči kolektívnym športom som mal vždy odpor, ktorý sa v škole ešte prehĺbil.
Mali sme natiahnutú sieť, stáli sme na svojich pozíciách. Dávala nám akési povely a my sme sa premiestňovali. To sa dialo podľa nejakých pravidiel. Hoci to bolo úplne jednoduché, nikdy som sa to nenaučil. Prečo? Lebo ma to nebavilo a nechcel som sa to naučiť. Jediné, čo mi z toho po všetkých tých rokoch zostalo, je zlý dojem.
V poslednom ročníku základnej školy, sa mi podarilo urobiť prijímačky na Školu úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Takéto školy boli vtedy iba dve. Jedna v Kremnici a druhá v Bratislave. Dostať sa tam, nebolo ľahké z dôvodu náročných prijímacích skúšok a kvôli veľkému počtu uchádzačov.
Bol som na svoj úspech hrdý a ostatní žiaci v triede, ktorých skúšky na strednú ešte len čakali, mi závideli.
Na chémii sme vtedy preberali nejaké divné veci, že bol nejaký vzorec a vpravo dole, vpravo hore a vľavo dole, nejaké čísla, ktoré niečo znamenali. Počet elektrónov alebo neutrónov, alebo čo. A keď prebehla nejaká reakcia a z jednej chemickej látky sa stala nejaká iná, tak sa zmenili aj tie čísla.
Mne to nešlo a na písomkách som z toho dostával päťky. Učiteľka si ma raz cez prestávku zobrala stranou a povedala, že jej je úplne jedno, že sa mi podarilo dostať na Šupku do Kremnice, ak sa to nenaučím, tak ma bez milosti nechá prepadnúť. Bola vždy arogantná a pamätám sa na jej nepríjemný hlas, ako keby to bolo včera.
Doma som sa to musel doučovať s matkou. Sú ľudia, ktorí dokážu druhých niečo naučiť, ale moja matka bola presným opakom takéhoto človeka. (Ak o nej chcete vedieť viac, prečítajte si tento článok.) Doučovanie s ňou bola hrôza. Aj napriek tomu, sa mi to nejakým zázrakom podarilo zvládnuť a neprepadol som.
Stretol som sa s názorom, že náš školský systém, kde tak veľmi záleží na bifľovaní sa, je zlý. Súhlasím s tým. Memorovanie sa veľkého množstva informácií naraz, považujem za niečo neprirodzené, čo viac škodí, ako pomáha. Študenti, ktorí sú nútení to robiť, zvyčajne všetko aj tak, krátko po skúškach zabudnú.
Tak to bolo aj u mňa. Všetky tie kvantá zbytočností, ktoré som sa musel na chémii naučiť, som ihneď po posledných písomkách, vypustil z hlavy a zabudol. Zošity som spálil. Nikdy v živote som tie vedomosti nepotreboval. Neviem načo to bolo dobré. Bol to zbytočný stres a stratený čas.
