Oni snáď nemajú rozum. Pomyslíte si pri návšteve uvedenej samoobsluhy. Napríklad skúste uhádnuť kde je umiestnená sekcia s chlebom a pečivom? Na tom najhoršom mieste – v rohu, aj spolu s rolkami mikroténových vreciek na rohlíky. Je komické vidieť ako sa tam ľudia kopia a zavadzajú si.
Nákupných košíkov je všeho všudy desať, a keď je v predajni viac zákazníkov, sú všetky rozchytané, a človek musí tlačiť drôtenú obludu. Niesť si tovar len tak v rukách nie je dobré, lebo je tu taká špecialita že košíky aj opachy na kolieskach majú čísielko, ktoré je potrebné pri blokovaní uviesť.
Pozitívne hodnotím že medzi regálmi sú vždy jedna či dve predavačky, ktoré nečinne stoja, a zazerajú na zákazníkov. Predavačky sú milé, akurát sa vždy vyhýbam jednej s prísnou tvárou, ktorá spoza pokladne neprestajne kváka na celý obchod ako keby riadila stredisko kozmických letov. Viem o nej že je spomedzi nich bezkonkurenčne najpomalšia.
Niekedy rozmýšľam či sa nespýtať niektorej z tých milých žienok: Prosím vás pekne, a nemohlo by tých košíkov byť viac? Dali by sa dať chlieb a rožky inde ako do rohu? Dosiaľ som tak neurobil, lebo predsa len, čo by mi asi povedali? Debatovať o tom nie je náplňou ich práce, ani o takých veciach nerozhodujú. Rozmýšľal som či im nenapísať, no stále váham, lebo mám zlé skúsenosti. Keď som sa v minulosti do niečoho púšťal, odpoveďou mi boli spravidla len výsmech a naschvály. „Nech sa prispôsobí, a keď sa mu nepáči nech odtiaľto padá do...“ Neviem či by to takto nedopadlo aj teraz.
Tak ako? Snažiť sa niečo robiť, alebo rezignovať, a na všetko okolo seba kašľať? Poraďte.
