Nie som žiadny ortodoxný zástanca slovenčiny, hovorím, ako mi zobák narástol. Používam aj slová z miestneho dialektu, občas si vypomôžem aj českým slovom. Chápem aj to, že sa reč vyvíja. Skúste si pozrieť starého Jánošíka!
Počas rokov politickej a jazykovej izolácie si u nás prekladatelia do angličtiny vypestovali vlastný jazyk, ktorý bol pre anglicky hovoriaci svet prakticky nezrozumiteľný, o čom mám viacero svedectiev. Podobne sa niektorí tzv. žurnalisti, hlavne v súkromných televíziach, uzavreli do akéhosi jazykového ghetta, ktoré namiesto čerpania z klasikov a ľudových nárečí vyrástlo na bratislavských uliciach, a navyše je obohatené čechizmami.
Už by mi ani nenapadlo trvať na pravidle zmäkčovania di, ti , ni, li, ale ako vysvetliť deťom, že sa iné učia a inak sa hovorí. Rezignovali sme na skloňovanie latinských mien, ktoré sa učia na základnej škole. Citujem z televízie: Erazmusu, vírusa, Spartakusa... Ešte sa síce tancuje do rytmu, ale vďaka rapperovi Rytmusovi to už asi nebude dlho trvať.
Pokiaľ niektorý z novinárov chybne použije slovo, ktoré nenájdete v slovníku slovenského jazyka, napríklad uhorieť, tak ostatní ho hneď zaradia do svojho slovníka s chorobnou obsesiou. Mnohé slová sa dostávajú do jazyka v snahe o modernosť z angličtiny, transferom cez češtinu, ako napr. ustáť v zmysle vydržať, zniesť. Ustáť sa síce nachádza v slovníku slovenského jazyka, ale len s významom státím nadobudnúť vlastnosti, napr. nechať ustáť polievku.
Táto slovná nákaza môže spôsobiť úplnú nezrozumiteľnosť výpovede. Napr. vo vete "niekto mal spáchať trestný čin" je namiesto slova údajne, vraj použité slovo mal, ktoré v slovenčine nevyjadruje pochybnosť, ale nutnosť, teda výsledná miera pravdepodobnosti spáchania skutku je diametrálne odlišná.
Úplne kontraproduktívne je v slovenskom jazyku používanie českého spojenia "být na spadnutí", čo v slovenčine vyjadruje fráza "niečo je za dverami". Ako mám rozumieť vete "Diaľničný most je na spadnutie"?
Čo tak znovu zaradiť do vysielania Jazykové okienko, a dať privyrobiť aj vedátorom z Jazykovedného ústavu, ktorí sa akosi vytratili z nášho povedomia, a obraciame sa na nich len keď chceme dať dieťaťu meno Onur či Šeherezáda...
