Z Liptova do Bratislavy sa nám podarilo docestovať bez výrazného meškania, dokonca sme sa s našimi dievčatkami vtlačili do vozňa pre matky s deťmi. Nebolo to jednoduché, ale podarilo sa.
V kupé sa počas jazdy vystriedalo pár zhovorčivých cestujúcich aj deti sa mali s kým zahrať a tak nám cesta ubehla pomerne rýchlo.
Tešila som sa, že v Bratislave presadneme do pohodlných a čistučkých rakúskych vlakov (také tam naozaj aj sú) a dorazíme do cieľa našej cesty so všetkou batožinou a obomi deťmi živí a zdraví:)).
Na prestup v Bratislave sme mali 20 minút a tak sme sa rozdelili.
Ja s jedným dieťaťom som bežala doplniť zásoby stravy a pitia a môj manžel s taškou a druhou dcérkou zamieril k najbližšiemu okienku po lístok.
Po naplnení tašky dobrotami a bagetami som netrpezlivo vyzerala moju polovičku. Odchod vlaku sa už nezadržateľne blížil.
Po krátkom obzeraní sa som ho zbadala, ako sa ku mne ponáhľa so slovami, že ide už k štvrtému okienku, lebo mu nikde nevedia vydať požadovaný lístok.
Posielali ho od jednej "múdrej" tety k druhej - z medzinárodnej pokladnice do informácií, z informácií opäť "na skusy" k "inej pokladni" s tým, že niekde to hádam predsa len budú vedieť.
Vďaka tomuto bezcieľnemu pobiehaniu po celej Bratislavskej hlavnej stanici s batožinou a dvomi deťmi sme samozrejme vlak nestihli.
Napokon vysvitlo, že stanica do ktorej sme plánovali ísť nie je uvedená v ich pokladničnom počítačovom systéme a tak nám tam lístok jednoducho nevedeli vydať.
Je pozoruhodné, že v medzinárodnej pokladni nevedia vydať lístok do pomerne veľkej železničnej stanice v Rakúsku a ani o tom nevedia.
Veľmi čudná organizácia práce nemyslíte?
Dokonca ani nevedeli zistiť nejakú stanicu v okolí, kam by nám lístok mohli vydať...
Ostali sme teda s dvomi deťmi nabalení a zlostní stáť na stanici a neostávalo nám nič iné, len hľadať iný spoj do inej stanice.
Našli sme.
Dokonca nám aj vydali lístok.
Nebol síce správny, lebo sme si pýtali lístok cez Bratislavu - Petržalku, a teta nám po hodnej chvíle hľadania a trápenia sa vydala lístok cez Devínsku Novú Ves, ale nemali sme ani silu a už ani chuť povedať jej, že nám vydala lístok cez úplne inú stanicu ako sme jej pred chvíľou povedali.
Aj tak sa s tým hodne natrápila, kým sme ho dostali do rúk a my sme boli šťastní, že niečo ako cestovný lístok vôbec držíme v ruke.
Zahraniční návštevníci budú mať pri kúpe lístka zrejme tiež značné problémy, lebo sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedohovoria.
Neviem ako na stanici v hlavnom meste, ale u nás na dedine je pomerne bežné, že zamestnanci v penziónoch musia mať aspoň základy angličtiny či nemčiny, plus nejaké to slovko po poľsky, aby vedeli poskytnúť informácie a služby svojim zahraničným zákazníkom.
Na hlavnej stanici v Bratislave sa to zrejme nepovažuje za dôležité.
Pri pohľade na cudzinca, ktorý si po anglicky pýtal lístok a mladá slečna v pokladni na neho začala vykrikovať "električka, električka", ma zaliala akási podvedomá hanba a hnev za jej neschopnosť...
Pri ďalšom okienku to skúšal iný cudzinec po nemecky. Našťastie mu ochotní spolucestujúci pretlmočili, inak by sa asi lístka na Hlavnej stanici - pýche slovenských železníc, vstupnej bráne do našej krajiny pre množstvo cudzincov nedočkal.
A na to, aký obraz si o nás spravia cudzinci na základe verejných záchodov na hlavnej stanici, sa bojím čo i len pomyslieť.
Môžete si to skúsiť na vlastnej koži, ale radšej si pribaľte plynovú masku, či aspoň štipec na nos, zoberte si so sebou toaletný papier, kúsok mydla a na záchodovú misu si kvôli vlastnej bezpečnosti nesadajte.
A milé dámy, zachovajte si dobrý zvyk ísť na záchod aspoň vo dvojici, lebo sa vám ľahko môže stať, že Vás niekto uzrie vo chvíli, v ktorej je každý radšej sám...
Po tomto výlete sa tak skoro nechystám navštíviť železničnú stanicu nášho hlavného mesta, ale v prípade potreby som odhodlaná nemať veľké očakávania, kúpiť si lístok aspoň dva týždne vopred a vycikať sa ešte doma.
P.S. Vo chvíli, keď sme ostali "visieť" na stanici s malými deťmi a pred sebou ešte kus cesty, som šla nájsť kompetentných a rovno sa sťažovať.
Bohužiaľ, o pol druhej už kompetentný vedúci nebol v práci a tak som aspoň napísala sťažnosť.
Do 30 dní mi má prísť odpoveď. Som veľmi zvedavá, či sa jej dožijem.
A ešte niečo.
Národu čakajúcemu v dlhých radoch pred pár otvorenými pokladňami odkazujem, že do sťažnosti som pridala aj tento bod.
Aj by som chápala, prečo je to tak v hypermarketoch, kde sú pokladne obložené tovarom a človek ľahko podľahne a ešte niečo prihodí do košíka, ale prečo toto musíme trpieť aj na staniciach tak to naozaj nechápem.
A bratislavská stanica v tomto bohužiaľ nie je výnimkou.
Dejstvo posledné, reakcia na sťažnosť.
Na moje veľké počudovanie, mi včera na môj záznam do knihy prianí a sťažností naozaj prišla odpoveď.
Moja sťažnosť bola uznaná za oprávnenú, ale bohužiaľ sa týkala len mojej reakcie na kvalitu záchodov.
Takže milá cestujúca verejnosť, nie som si istá, či natrafíte pri nečakanej požiadavke na kompetentnú pracovníčku, neviem či sa cudzinci dohovoria s milou pani pri okienku a pravdepodobne budete aj naďalej stáť v dlhom rade pri jednej z mála otvorených pokladní, ale aspoň cikať sa bude dať v novom a čistom.
Hádam buďme vďační aspoň za to...
