Alžbeta "BeBa" Patayová
Deň učiteľov v čiernom
Mám pred sebou kôpku čokolád a Deň učiteľov v čiernom. Vyučovaciu hodinu a jej rozbor s mojou mentorkou. A množia sa vo mne myšlienky o mojej práci.
Som obyčajne-neobyčajná, zaujímavo-fádna, romanticko-skeptická, snívajúca mama, žena a učiteľka. Večné dieťa. Ja... Zoznam autorových rubrík: Mamičkovské radosti, Trošku filozofovania, Klebetím, Politizujem
Mám pred sebou kôpku čokolád a Deň učiteľov v čiernom. Vyučovaciu hodinu a jej rozbor s mojou mentorkou. A množia sa vo mne myšlienky o mojej práci.
Okolo mňa znejú pesničky v duchu šťastných a veselých Vianoc plných lásky. Pohostinný národ slovenský sa pripravuje na najkrajšie sviatky roka a ja sa na tieto Vianoce neviem tešiť.
Hovorím vám: Ak títo budú mlčať, kamene budú kričať. (Lk 19,40) Milí otcovia biskupi, so znepokojením už dlhšiu dobu sledujem dianie v našej cirkvi. Ako praktizujúcej rímsko-katolíčke mi na našej cirkvi veľmi záleží a preto sa na Vás obraciam týmto listom.
Som tehotná. V deviatom mesiaci. Žienky, ktoré už boli v tomto „stave“ asi vedia, že v tomto období nastávajúce mamičky riešia najmä svoje bruško, jeho veľkosť, svoju sloniu váhu, hlavou sa im preháňajú bábätká, dojčenie, ale najmä pôrod. Ako ho prežiť v zdraví. telesnom i duševnom... No a keďže sa termín môjho pôrodu nezadržateľne blíži, tak nejak ma posadla mánia zistiť si o tom čo a ako chcem či nechcem čo najviac.
Nedávno som sa ocitla na Facebooku ako krásna farebná loptička. Uprostred chalanov z mojej triedy. A cítim sa tam skvelo :) . Lebo učiteľovanie ma napriek mnohým prekážkam stresu a nekonštruktívnym „reformám" baví.
Som učiteľka, na takmer výlučne chlapčenskej škole. Každý deň v nej ma presviedča o tom, že sa musím ešte veľa, veľmi veľa učiť. A každý deň mi ukazuje aj to, že v každom človeku je predsa len kúsok dobrého, lebo ľudia vôbec nemusia byť takí, ako sa nám na prvý pohľad zdajú...Nie je to len fráza, hoci ešte nedávno som o tom nebola príliš presvedčená.
To, čo sa momentálne deje pri zavádzaní mýta, je len malou ukážkou toho, čo sa deje v školstve už niekoľko rokov. Na rozdiel od dopravcov, my učitelia čuškáme ako voš pod chrastou a necháme so sebou cvičiť ako s úplnými hlupákmi. Ale tak nám treba, keď si to necháme. My sme mali štrajkovať už dávno pradávno...
V poslednom čase mám pocit, že sme sa naučili dokonale kritizovať svoje deti, manželov, manželky, rodičov, rodinu, susedov, farárov, politikov...Kritizujeme iných, iní kritizujú nás.Tak nejako samo to z nás "lezie" . Ukázať druhému jeho chyby, nedostatky a poučiť ho o jeho neprávnom konaní, či zmýšľaní.Sme úspešne kritickí ľudia. V tejto "jazykovej zručnosti" sa naozaj nemáme za čo hanbiť.Napriek tomu som si istá, že sme na pochvalu a uznanie ešte nezabudli.
Nedávno som pri zbieraní jabĺk v záhrade tak na pol ucha odsledovala futbalový zápas a prípravy naň, pretože futbalové ihrisko máme hneď za plotom. To čo som počula a hlavne to, čo sa udialo po ňom ma len utvrdilo v presvedčení, že futbalový fanúšik zo mňa rozhodne nebude. A hlavne, veľmi dobre by som si premyslela, či svoje dieťa na futbal vôbec pustím. Hlavne ako hráča.
Keď som sa vydávala, myslela som si, že život bude jednoduchý a krásny, lebo ho prežijem po boku toho, koho ľúbim. Po čase som zistila, že manželský život prináša kopu dobrodružstiev a dovedie ma na cesty o ktorých som ani len neuvažovala. Jednou z nich bolo rozhodnutie môjho manžela stať sa baptistom. Slovo ekumenizmus sa v ten deň pre mňa stalo každodennou realitou.
Myslím si, že muži sú úžasné stvorenia. Občas sa vo mne síce predudí môj matriarchálny gén a vládnuť mužom, teda aspoň tomu môjmu, je skvelé, napriek tomu si za týmto vyjadrením stojím. Predstava čiste ženského sveta je pre mňa viac než desivá a hoci zvládnem narúbať drevo, vybieliť stenu či poryľovať záhradu, vodovodné batérie meniť ešte stále neviem a to nie je ani zďaleka to jediné, čo mi do zbierky pánskych zručností chýba:).
Hovorí sa, že človek si uvedomuje hodnotu toho čo má, až keď to stráca, alebo je niečo, či niekto v ohrození. Nie raz som si uvedomila, aké je ťažké žiť bez niekoho, koho ľúbime. Apelovť na niekoho, aby si vážil to čo má, alebo lepšie povedané toho, koho má je fráza, ale ja ju momnetálne pociťujem ako nesmierne dôležitú. Lebo v zlomku sekundy sa vám môže otočiť celý svet a už nikdy nebudete mať možnosť povedať niekomu, s kým ste žili bok po boku, aký bol a je dôležitý. A tak som sa rozhodla neváhať a povedať to .
Pred chvíľkou sa mi stalo niečo neuveriteľné. Deťom som urobila do fľašiek kakavko, obe zmizli a až po chvíľke podozrivého ticha som ich išla hľadať.
V škole sa na monitore zamestnanca sa objavia sporo odeté dámy v najneuveriteľnejších pózach. Nie raz a nie mimo pracovného času... Blbé je, že monitor ostane nechtiac zapnutý a národ študentský pohotovo zareaguje. Ochotne pozrie, nezbudne partične okomentovať a spávu podať ďalej. Nabudúce monitor vypnúť!!! Veď vychovávame.
V posledných rokoch akoby sa na Slovensku s osobnosťami vrece roztrhlo. Jedna lepšia ako druhá. Bulvárne denníky, či týždenníky nám v pravidelných intervaloch oznamujú, ktorá ešte osobnosťou je a ktorá už nie, prípadne aké má ktorá pletky a majetky. Nemám najmenšiu chuť hodnotiť či kritizovať prepudrované mladučké hviezdičky, len mi je pri pohľade na ne smutno. Lebo ja osobnosť nehodnotím podľa očarujúceho úsmevu v objektíve fotoaparátu, ale podľa ochoty zaprieť seba a svoje egoistické chcenie a pomôcť aj keď na to nemám chuť, peniaze, nie je z toho osobný zisk ani uznanie okolia. Skôr naopak.
Nie sme lepšie ako muži, sme jednoducho iné. A nech spravíme čokoľvek na svete, vždy aj budeme. A ja som spokojná, že som ženou so všetkým čo to prináša.
Valentínky rozdané, večere zjedené, darčeky a kvety rozdelené, obchodné reťazce o trošku prázdnejšie a brutálny nával romantiky je za nami. Môj manžel tento sviatok ako každý rok poctivo odignoroval a ja s ním. Pokusy o niečo špeciálne z lásky, v deň na to určený už dávno nerobíme, lebo zmerať lásku môžme každý deň. Stačí k tomu jeden unavený a podráždený manželský partner.
No hej, som kresťanka. Občas sa však za nás kresťanov úprimne hanbím. A aj keď sa mi to nehovorí ľahko, niekedy naozaj chápem ľudí, ktorí sa kresťanmi stať ani nechcú. A majú na to dosť dobrý dôvod. Sme ním my sami. My, čo si hovoríme kresťania.
Nie televízny susedia tí naši, lebo aj oni tvoria náš svet a svet našich deti. Vraví sa, že dobrý sused je lepší ako zlá rodina. Všetko sa môže skomplikovať kvôli obyčajnej banalite, ale susedské vzťahy sa môžu zmeniť aj vďaka deťom.
S nosom takmer sa dotýkajúc zrkadla skúmam svoju tvár. Zrkadielko, zrkadielko povedz mi, ktože je najkrajší na zemi? Vieš, čo? Keď sa tak na teba pozerám, tuším to dnes s tebou nie je najhoršie. Tá sprostá vyrážka z brady sa pomaly stráca, aj kruhy pod očami sa zmenšili, vlasy sa ti tiež dajako polepšili a počuj, neschudla si ty trošku náhodou? Hádam predo mnou niečo netajíš? podozrievavo sa na mňa zadíva moje skúmavé zrkadlo. Pri jeho pohľade sa len spokojne pousmejem. Viem svoje. Odhalila som tajomstvo ženskej krásy.