Dobrí ľudia ešte žijú

Keďže nemáme autíčko a cesta do mesta nie je veľmi ďaleká, naložila som dieťa do kočíka a vybrala sa na vlak. Ľudia, ktorí už skúšali nakladať kočík do vlaku určite vedia, že to nie je "sranda" a jeden človek to ani pri najlepšej vôli nezvládne. Pomoc je v tomto prípade nevyhnutná. Takéto cestovanie som už absolvovala veľa krát a tak som presne vedela do čoho idem. Problémy so schodmi, vyvýšeninami, úzkymi dverami a podobne. Odvážne som sa však pustila do boja s vidinou aspoň krátkodobej zmeny v mojom pomerne fádnom dennom režime.Rozhodne sa neradím do skupiny matiek ktoré majú problém poprosiť o pomoc. Tento deň bol však pre mňa v tomto smere veľmi príjemným prekvapením. Ani raz som nemusela nikoho prosiť o pomoc pri nakladaní, alebo vykladaní kočíka či jeho presunom.Viem, že som v tomto kratučkom článočku nič podstatné nenapísala, ani nevyriešila, ale bola som taká rada, že ľudia sa mi sami ponúkali s pomocou že som jednoducho nedokázala odolať pokušeniu zverejniť túto skutočnosť.Všetkým pesimistom teda odkazujem, že dobrí ľudia ochotní pomôcť sami od seba ešte stále žijú a skladám veľký hold všetkým, ktorí sú odkázaní na pohyb pomocou koliesok ich invalidného vozíka. Rozhodne to v tejto krajine nemáte jednoduché. Prajem vám všetkým pekný deň s kopou milých a ochotných ľudí.