Keď som koncom augusta po materskej nastúpila do školy, mala som v pláne ostať tam len istý čas a potom sa vybrať inou cestou, lebo školský systém sa mi zdá čím ďalej tým horší.
Moji chalani ma však tak „nakopli", že teraz nemám chuť opúšťať učiteľské povolanie.
Veď čo môže byť krajšie ako ich ochota porozprávať sa so mnou, prezradiť nejaké pikošky a tajomstvá, nazrieť do ich duší a vedieť o nich veci, ktoré možno nevedia ani ich vlastní rodičia.
Je to nádherný pocit, keď môžem formovať ich názory, rozprávať im zaujímavosti, trošku sa s nimi polemizovať, alebo od nich ako prejav vďaky dostať bonboniéru.
Dnes som s nimi v našej škole darovala krv a bolo krásne, že som tam s nimi bola nie ako dozor, ale ako jedna z nich.
Som len obyčajná učiteľka, niekedy sa hnevám, niekedy si v tichosti ponadávam, niekdy som prepracovaná a niekedy mám pocit, že sa na všetko vykašlem. Ale dnes som opäť raz pocítila, že som šťastná, lebo som učiteľka.
