Ja viem, že sú to už veľkí puberťáci a hoci mne sa stále na jazyk tlačí slovo dieťa, oni sa už pomaly cítia dospelí.
No môj pocit nepramení len z posledných pár mesiacov, ale nosím ho v sebe už pár rokov. Tieto deti, akoby sa už nevedeli hrať ako sme sa hrali my.
Možno len nostalgicky spomínam, alebo preháňam.
Alebo bol náš detský svet celkom iný, ako je ten dnešný... :(
Z obdobia môjho detstva si nepamätám, že by sme sa ako deti nudili.
Aj sama som si bez problémov vedela vymyslieť všetko možné, čím som naplnila svoj voľný čas.
Hra bola pre mňa vždy soľou života. (Občas sa obávam, že je to tak aj dnes :))).)
A nie len pre mňa.
Celé leto sme s mojimi sesternicami a "vzorkami" bratrancov (pomer dievčat ku chlapcom bol prevažne 5:2) brázdili lesy a lúky v okolí našej dediny, vymetali kúty nášho starého humna a brodili potok.
S nadšením sme piekli koláčiky, kladivo a sekera boli naše verné pomocníčky, zariaďovali sme si domčeky starým nábytkom, behali po lese, obliekali sa do starých šiat našich mám, bojovali s drevenými mečmi, vyrábali kartónové brnenia, behali po jabloňovom sade v bielych šatách s púpavovými vencami na hlavách a šmýkali sa po lesných zrázoch.
Boli sme smelí piráti, bojovali s netvormi, robili svadby a pohreby, pálili sviečky a vylievali starej mame lekváry, lebo sme potrebovali vhodnú náhradu za krv, keď sme z humna budovali strašidelný hrad :).
To bolo našim kráľovstvom celé roky.
Jeho útroby sa menili podľa momentálnej nálady obyvateľov.
Raz bolo nedobytnou pevnosťou, inokedy veštiarňou, alebo starodávnou katedrálou, či loďou zmietajúcou sa v búrke.
Naše maminky lamentovali nad neuveriteľnou kopou špinavého prádla, lebo stráviť minimálne 8 hodín denne v útrobách humna dá teplákom poriadne zabrať.
Aj tak sme ich o túto prácu celé roky nevedeli pripraviť a každé leto sme trávili dlhé hodiny v tmavých kútoch, skrývali sa pred slnečným svetlom a kúdole prachu čo sa valili z humna po každom zametaní nám
zaliezali až pod kožu. (Predsa len sme dievčenská rodina a tak záclonky a metly nikdy neoddychovali :).)
Na hlave som s obľubou nosila závoje a pančucháče, aby som si nahradila krátke vlasy a môj bratranec, ktorý za každých podmienok "paktoval" s nami babami, sa nechal pokojne česať a navliekať do dievčenských šiat :). (Až kým si raz neuvedomil, že je vlastne chlap a nenechá si rozkazovať ženami :).)
V lete sme chodili kradnúť jablká a slivky a obávali sa že nás prichytí majiteľ sadu, známy postrach detí.
Jeho jablká však boli najlepšie na svete a ich chuť stonásobne prevýšila pocit strachu.
Po večeroch sme si čítavali krásne strašidelné príbehy a spali sme v spacákoch na pôjde. Nemusím ani vravieť, že sme ráno súperili o prvé miesto na záchode, lebo prejsť v noci cez tmavý pôjd bolo po takomto
večere nedosiahnuteľným hrdinstvo :).
V korunách stromov sme trávili celé hodiny, vypletali si tam hniezda a do neskorého večera sme sa v nich rozprávali o všetkom možnom aj nemožnom.
V zime sme postavili aspoň jedného snehuliaka. A stavali obrovské snežné hrady a "pravé" iglu, ktoré na dvore stálo do neskorej jari.
Dni boli pre nás vždy krátke.
Naši rodičia nám boli na tejto dobrodružnej ceste skvelými sprievodcami.
Pomáhali nám na pôjd vyniesť staré kusy nábytku, maminky s nami šili princeznovské šaty, nechali nás jesť v záhrade, pomáhali píliť drevo na náš detský nábytok a svojimi spomienkami z detstva nám podnecovali
fantáziu vždy k novým výmyslom...
Boli to skvelé časy.
Teraz, keď sa pozerám na to, ako sa hrajú dnešné deti a ich smutné tváre vravia "nudím sa", je mi hrozne ľúto, že sa nedokážu hrať tak, ako sme sa hrali my.
Namiesto sedenia v korunách stromov a jedenia nezrelých jabĺk chodia na hranolčeky a tepláky si obliekajú zásadne len doma.
Počítač a televízia sú základným pomocníkom na trávenie voľného času a kniha sa stáva predmetom podozrivého vzhľadu bez pohyblivých obrázkov a s neprijateľnou kopou písmen.
Humná zapadajú prachom a ich návštevníkmi sú nanajvýš pavúky a myši.
Alebo sa rúcajú, aby ich mohli nahradiť zatrávnené, či betónové plochy...
Nechcem len hlúpo moralizovať, ale z celého srdca by som im dopriala, aby zažili aspoň pár dní môjho detstva, keď som si bláznivo vymýšľala, plakala a smiala sa, počúvala rozprávky a túžila po rytierovi na
bielom koni.
Keby sa deti nesnažili tak rýchlo stať sa dospelými, ale využili svoju neprekonateľnú fantáziu a zažili opájajúci pocit šťastia z praobyčajného behu rozkvitnutou lúkou, či so zatajeným dychom čakali v svojej tajnej skrýši na blížiaceho sa "skrývačkového hľadača". Alebo postavili aspoň jeden letný domček v ktorom sa dajú rozprávať tie najtajnejšie tajomstvá.
No možno je chyba v nás rodičoch, lebo nemáme chuť ani čas, otvárať našim deťom dvierka do krajiny Fantázia a držať ich pri tom za ruky.
