Našla som ich svorne ležať v našej manželskej posteli, potichučky piť bez zvyčajného večerného klbčenia sa, postrkovania, či kriku.
Hneď som zavolala manžela pozrieť sa na tento zázrak a on pri pohľade na naše ležiace deti neodolal a okamžite sa vopchal do postele medzi ne.
Ostala som teda potíšku sedieť v kuchyni čakajúc, kedy domom zaznie známe ťapkanie malých nožičiek, alebo zo spálne ozve tradičný krik: "Maminkáááááá!!!"
Nič sa však nestalo. V dome zavládlo absolútne a neuveriteľné ticho.
Asi po pol hodine bolo spálne počuť chrápanie môjho mužíčka a tak som potichu vkĺzla dnu.
Naskytol sa mi jeden z najkrajších pohľadov na svete.
Môj muž spal v objatí mojich dvoch dcér.
Pri pohľade na nich mi napadlo, že v jednej posteli spí to najcennejšie, čo doma mám.
Cítila som sa ako múdra dievčina z rozprávky, ktorá si ľsťou zo zámku odniesla to, čo mala najradšej. Princa spiaceho v posteli.
Vtedy mi prišlo na um, ako málo miesta mi stačí na moje cennosti.
Nepotrebujem na ne ani nákladné auto, ani sklad, ani dobre chránenú banku.
Celkom mi stačí jedno náručie. Tam sa vojde všetko to, čo najviac milujem.
