Ako vychovávam pravú ženu

Silnejšie prežije a tak moje dievčenské gény zmanipulovali aj gény môjho muža a stal sa dvojnásobným otcom dievčat.
Ocinko už len s úsmevom na tvári, obklopený štyrmi dcérami a ZATIAĽ štyrmi vnučkami len zahlási, že mu rastie "súženie".
Požehnaný medzi ženami, ako hovorí môj mužíček...
Pár pozorovaní, ktoré sa mi podarilo v poslednom čase absolvovať, ma len utvrdilo v tom, že naše silné ženské pokolenie má pokračovanie v mojej trojročnej Lucke. ( A ktovie, čo nám chystá tá naša menšia :)) )

S istotou môžem vyhlásiť, že moje dievčatko je jednoznačne dievčatko, aj keď sa niekedy pokúša cikať postojačky ako ocinko:)).
Naučila sa totiž pri mne nejednu ženskú zručnosť a jej dievčenské ručičky a jazýček sa nezaprú.

Napríklad:
Ako náhle vlezie do vane plnej vody zvesí z vešiačika froté vrecúško a pustí sa do pucovania vane.
Poskladá šampóny, mydlá, namočí utierku, dôkladne ju namydlí a s veľkou chuťou sa pustí do diela...
O tom, že celá kúpeľňa potom pláva ani nehovorím.
Ktovie, kde sa to to dieťa naučilo? :))

Ak umývam podlahu, okamžite pribehne s utierkou a ak nestihnem rýchlo zareagovať, jej všetečné ručičky ju bleskurýchle ponoria do vedra s vodou.

Ochotne mi pomáha triediť už vytriedené prádlo na pranie, lebo "maminka to poriadne nevie..."
S nadšením so mnou varí a pečie, múka je posypaná po celej kuchyni a cesto zoškrabúvam nie len z nej, ale aj z koberca a podlahy.

Nedávno som dokonca postrehla, že ak jej sestrička pokrčí koberec, okamžite ho narovnáva. Napodiv veľmi podobným spôsobom ako jej mamička :).

Naša rastúca "žena", získava aj ďalšie zvyky.

Už neraz som ju pristihla pri listovaní katalógov s oblečením, pri ktorom pokrikuje, citujem: "Toto je fuj tričko," či "aj ja chcem také gate..."

Nedávno za mnou dokonca dobehla s otázkou: "Maminka, nemám veľký zadok?" ...

Keď ju oblečiem a učešem, postaví sa pred zrkadlo a nadšene obdivuje samú seba. Nezabúda sa pri tom usmievať v blažených chvíľkach na seba aj rozpráva a spieva si.

Keď sa obliekame, s vážnou tvárou sa ma neraz pýta: "Maminka, toto spolu môže byť?"
Dokonca ani bábiky už nemôžme obliekať bez dôkladného zváženia, či sa k sebe vybrané veci "hodia" :).

No a aby som jednoznačne potvrdila jej príslušnosť v našej ženskej rodine, tak ešte dodávam, že hlas má ako stará mama či maminka.
Počuť ju aj cez zatvorené okná:))
A ak chce niečo povedať, tak zakričí: "Teraz ticho, ja chcem povedať!"
U nás je totiž zvykom bojovať o svoje vyjadrenie, predsa len máme v rodine veľa žien.
Ocko, alebo môj mužík, sa pri rodinnej konverzácii stíhajú tak akurát nadýchnuť :).

Tak sa zdá, že hoci meno po našom ockovi v našej rodine zanikne, naša ženská nátura ostane žiť v mojich dvoch dcérach. Vďada Bohu za to :))). Či nie?!