Úprimne povedané, stráviť s jedným alebo viac deťmi hodinu v kostole je niekedy celá večnosť nielen pre deti, ale aj pre mamičku. Pri jednej takejto "nekonečnej" hodine mamička zahlásila dieťatku, že "Keď pán farár sprace riady, môžeme ísť domov" :) .
Predstavte si pravú taliansku rodinku pri zvítaní sa. Vrúcne objatia, bozky, kopa kriku, úsmevov, potľapkávania... Tak takto nejako sa víta moja dcéra so svojimi kamarátkami uprostred kostola. Samozrejme, ani jedna zo "zvítavajúcich sa slečien" nezabudne tej druhej poriadne nahlas ukázať svoje šaty, či topánky a pritom jej vtlačiť na líčko hlasný bozk. Až potom sa môžu začať "modliť" , lebo stretnutie v kostole je predsa pre ne najmä dôležitá spoločenská udalosť :))) .
Skúsené maminy vedia, že do kostola je potrebné nosiť "bufetové vybavenie". Lenže v časovom strese sa nie vždy podarí nabaliť všetko potrebné. Potom sa vám môže stať, že dieťa na celý kostol zahlási: "Aha mami, on má pitie, on má pitie!!!"
(Kňaz práve pil víno z kalicha :) ).
"Aký nanuk? On má nanuk?" spýtala sa dcérka mojej sesternice, keď kňaz čítal o tom, ako Boh dával ľuďom na púšti mannu a ona ho zle rozumela. Samozrejme, že "nanuk" vyvolal vlnu detského nadšenia, lebo hlások malej slečny bol oveľa viac než šepot :) .
Veru, s deťmi sa nenudíme. Ani v kostole.
Aj doma si naše detičky často s obľubou "čítajú" knižky rôzneho druhu a pri tom nahlas vyspevujú: "Boh, Ježiš, anjeličky orieškové,...", alebo ležiac v posteli (či fusaku) nacvičujú prežehnávanie ("V mene Otca i Syna..."). Dvojročná Júlia túto zábavu od istého času korunuje tým, že pri každom obede po modlitbe zahlási "Dobú noc Ježiško." :)))
Minulé Vianoce k nám prišiel kňaz posvätiť dom a keď prešiel cez kuchyňu s kadidlom, naša Lucka sa s pokrčeným nosom, ale dostatočne hlasno, aby to aj pán farár počul, spýtala: "Maminka, prečo nám tu pán farár tak smradí?"
Naše deti akoby tušili, že už dlhšie mám rozpísaný tento blog, lebo v poslednom čase hádžu jednu "kostolovú perlu" za druhou.
Štvorročná Lucia si napríklad nedávno sadla na posteľ s mojou knižkou, vysvetľovala a čítala sestričke. Citujem: "Julinka pozri, ja mám takú katolícku knižku, také katolícke písmená. Pán je môj pastier, nič mi nechýba. Túto omšu som si zaspievala, táto je dlhá... hmm... Túto si zaspievam!"
Keď to jej sestričku prestalo baviť a pobrala sa preč, zrazu sa len z izby ozval strašný krik a plač. Našla som ich, ako Lucka ťahá Julku za gate po zemi a kričí na ňu: "Poď do kostola, poď do kostola, poď!!!" Naozaj neviem, kde sa to tie deti naučili :)))))))))
Naše deti vyrastajú v ekumenickom duchu a to sa prakticky prejavilo aj pred časom, keď Lucka našla malý Nový zákon a čítala:
"Teraz si predstavíme evanjelicko-katolícku omšu. Túto svätú omšu si predstavíme na evanjelickú, potom na katolícku. Potom Vám odporučíme inú, ktorá bude v druhom kostole."
Nedávno som sa dokonca stala Matkou Božou :) - keď som sedela v kuchyni na podlahe, Lucka mi prehodila cez hlavu sestričkinu plienku a pri pohľade na mňa s vážnym výrazom na tvári vyhlásila: "Matka Božia!"
Nuž, aj kresťanská výchova má svoje nepopierateľné čaro :))
