Pred rozhodujúcim dňom sa mi dušička scvrkla do miniatúrnej, ale dosť vystrašenej guľôčky, celú noc som sa prehadzovala na posteli a špekulovala som, aké to bude, keď to naše dievčatko odíde od mamičky.
Snívali sa mi hrôzostrašné sny a od piatej rána som len civela do stropu a pod chvíľkou skontrolovala, či to chúďatko ešte stále spí v bezpečí vedľa mňa.
Ráno som ju opatrne zobudila a ako klasicky som čakala, že nám vstávanie bude trvať aspoň 15 minút.
Na moje veľké prekvapenie Lucia pri slove škôlka vyletela z postele ako namydlený blesk, zoširoka sa na mňa usmiala a do piatich minút bola oblečená do pripravených vecí. Bez jediného slovíčka protestu.
Po príchode do škôlky sa SAMA aktívne vyzliekla, obula do papučiek a moju otázku, či s ňou nemám ísť do triedy, len blahosklonne odignorovala a rozradostene poskakovala po schodoch do triedy. Ani mi len nezamávala!
Ešte som ju zazrela, ako sa vrhla k oknu a ja naivka som si myslela, že mi bude mávať.
Ostala som teda s menšou dcérou stáť pred škôlkou a už sa mi v hlave rojili myšlienky, ako jej niekto v škôlke ublíži, ako tam za mnou plače, ako mi po mojom návrate povie, že už tam nikdy nepôjde...
Keď som po ňu s obavami a radosťou prišla, Lucka ma nadšene vítala, ako bolo v škôlke super a aký tam pila fajný čaj a že zajtra pôjde znova.
Obávam sa, že som nástup mojej prvorodenej do škôlky poriadne prehnala a že niektoré "vylietania z hniezda" sú oveľa bolestivejšie pre mňa, ako pre moje deti.
To viete, pupočná šnúra nepopustí :) .
