Odkedy si pamätám, každý začiatok septembra sa rodina poschádzala na poli zbierať švábku. Vždy to bola veľká rodinná akcia, pri ktorej nik nesmel chýbať. Nešlo ani tak o povinnosť, ale skôr o krásne chvíle stretania sa a samozrejme aj zásobenia sa našim "liptovským pokladom" na zimu.
Dnes si už ani neviem predstaviť krajšie strávený čas, lebo práve vtedy je ho na rozhovory, smiech, spomienky, plány a dobre mienené rady starších až až.
Každá mamička doniesla koláčik, z tašiek sa šírila vôňa domácej klabásky a krstninho úžasného syra, či starej maminho domáceho chleba. Poľom sa až do večera niesol náš krik a smiech.
V tomto období doma neostal nik.
Okrúhlučké brušká mamičiek čakateliek, ako nás volal ocko, sa vyhrievali na slniečku, poctivo pracujúci zvyšok rodinky sme v tomto období zásobovali dostatkom tekutín a kalórií, zavracali deťúrence lezúce po poli a tie väčšie sme natláčali do traktora, aby už po stý krát absolvovali jazdu z jedného konca poľa na druhý.
Bábätká sme uspávali a dojčili priamo na poli, hrmotom traktora vystrašené tíšili v náručí a staršie komandovali, aby sa neflákali a poriadne zbierali. Prípadne im ochotne "zavesili na krk" našich drobcov a pripojili sa k niektorej usilovne zbierajúcej skupinke.
Jednotlivé skupinky súťažili v rýchlosti a tí najšikovnejší si vychutnávali svoju odmenu sediac na vreci plnom zemiakov a kochali sa svojim víťazstvom pri pohľade na zbierajúcich porazencov. Samozrejme že sa našli aj rýchlozbierajúci altruisti, ktorí pomáhali tým pomalším.
Ani drobci za nami v ničom nezaostávali a do svojich "kýbličkov" zbierali hlinu, ba niekedy sa im podarilo naložiť aj nejaký ten zemiačik a potom ho víťazoslávne šupnúť do vreca.
Popri tom sa zoskupovali a presúvali po celom poli a jeho blízkom okolí, kŕmili sa piškótami a sypali si hlinu do vlasov.
Večer som našim dievčatám hlinu vytriasala nie len z vlasov, ale aj z plienok či topánočiek a špinu za nechtami čistila radšej až po "dokopáči", keď pole spustlo a aj posledný zemiak odpočíval v pivnici.
Rodinka sa z poľa presunula ku mojim krstým rodičom na "gulášik" a "dorážali" sme posledné pozostatky koláčikov. (Ak nejaké ostali, čo bolo skôr výnimkou ako pravidlom.)
Ešte dlho do noci sme zvykli sedieť okolo stola a klebetiť.
Tešili sme sa, že aj bez pozvánok a výnimočných rodinných udalostí sa stretneme tak, ako sa stretávali a pracovali aj moji starí a prastarí rodičia, hoci my dnes za zvukov traktora a oni za sprievodu erdžania koňa. Hoci aj ja si ešte také časy pamätám.
Na konci leta sa vždy poriadne narobíme, unavíme, zamažeme a pracujúci sa pripravia o pár dní dovolenky, ale prežijeme spolu krásny čas, ktorý sa so železnou pravidelnosťou opakuje už celé roky.
Dal by Boh, aby sa neskončil ani smrťou "srdca" tejto akcie. Môjho krstného ocka, ktorý bol našim hlavným gazdom a "švábkovým odborníkom".
Dúfam, že sa na svoje deti, krstňatá a vnúčatá bude pozerať z neba a usmievať sa pri pohľade na to, že ostávame verní našej zemiakovej tradícii.
Že nezabúdame čo do nás s láskou vložil, odovzdávame to našim deťom, aby aj oni vedeli, aké krásne je milovať prácu na poli tak, ako ju miloval on a vďaka nemu aj my všetci.
