reklama

Keď mi dieťa zotrie slzy

Pred pár dňami som sa cítila fakt mizerne. Mala som pocit, že svet aj Boh na mňa dávno zabudol, že som len bezvýznamná osôbka bez žiarivej krásy, oslnivej inteligencie či vybudovanej kariéry. Doma neustále sa obnovujúci neporiadok s kopou neožehleného prádla a neumytého riadu a so sadou dobre mienených rád najbližších, ktoré mi na sebavedomí vskutku nepridali. A za dverami ma ako doplnok strašil aj môj verný PMS. Mojej dcére sa však podarilo dať mi v tomto stave poriadnu virtuálnu facku. A zaslúžila som si ju!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)
No nerozosmiali by vás?
No nerozosmiali by vás? 

V tento "super deň", keď mi všetko padalo z rúk, do hrnca v ktorom som sterilizovala pretlak som zabudla dať vodu a tak som vetrala zasmradenú kuchyňu, drhla prihorený hrniec, poumývala a povyhadzovala popraskané fľaše s pretlakom, (vlastne už bez pretlaku) a zlostila sa sama na seba.
Deti tiež neboli o nič lepšie, hádam aj preto, lebo maminka v tento deň naozaj nemala náladu na tancovanie, hranie sa na princezné, či odpovedanie na večnú otázku: "maminka a prečo..." .

Aby som potvrdila tézu o neustále plačúcich ženách, tak som si cestu lemovala slanými kvapkami a utápala sa vo vlastnej seba ľútosti.
Bola som tou najbezvýznamnejšou a najľahšie nahraditeľnou ženou pod slnkom. Vlastne, pod mrakmi. Aj počasie totiž zdieľalo moju náladu a výdatne mi pridávalo k mojemu "vysokému seba hodnoteniu" .
Potajomky som čakala, že ma niekto poľutuje a utvrdí ma v mojej seba ľútosti.
Vtedy ku mne pristúpila moja takmer štvorročná dcéra a s vážnou tvárou mi povedala: "Maminka prečo plačeš, neplač, nechcem aby si plakala, veď ja ťa ľúbim." a začala mi z tváre utierať slzy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Poviem vám, ani rana kladivom po hlave, by ma neprebrala účinnejšie. Vlastné dieťa ma muselo poučiť, aby som si uvedomila, aká je moja seba ľútosť trápna.

V tej chvíli som okamžite pochopila, že hoci sa bežne ráno budím nevyspatá, oči mi už pár rokov lemujú kontrastné tmavé kruhy, v pravidelných intervaloch nakladám do hromadných spojov kočík a dve deti, ktoré sa mi za odmenu starajú o pravidelnú "kockovú a inú akupresúru chodidiel", o "hračkové či papučkové bomby", nohy sa mi neraz zmáčajú v čajíkových kalúžkach, na účte minimum a na celý život dlh, bez auta, pravidelnej dovolenky pri mori, dokonca aj televízie, s kopou nesplnených plánov a túžob, limitovaná dvomi náročnými "vílami"...
Ale aj napriek tomu všetkému som vlastne šťastná žena.
Lebo mám deti, ktoré ma dokážu aj v neupratanom dome s mastnými vlasmi, zarastenými nohami a s depkou na krku rozosmiať tak, až mi od smiechu tečú slzy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ak teda stojíte na prahu vlastnej seba ľútosti a čakáte, že vás poľutuje celý svet, tak ako som čakala ja, alebo stojíte na prahu rozhodovania o správnom čase mať deti, či uvažujete, že najprv treba budovať kariéru, postaviť dom, zasadiť strom a potom mať dieťa, tak neváhajte.

Nik na svete vám totiž nedá taký pocit jedinečnosti, a kusisko takej nezištnej lásky, ako dieťa.

Alžbeta "BeBa" Patayová

Alžbeta "BeBa" Patayová

Bloger 
  • Počet článkov:  81
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajne-neobyčajná, zaujímavo-fádna, romanticko-skeptická, snívajúca mama, žena a učiteľka. Večné dieťa. Ja... Zoznam autorových rubrík:  Mamičkovské radostiTrošku filozofovaniaKlebetímPolitizujem

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu