V tento "super deň", keď mi všetko padalo z rúk, do hrnca v ktorom som sterilizovala pretlak som zabudla dať vodu a tak som vetrala zasmradenú kuchyňu, drhla prihorený hrniec, poumývala a povyhadzovala popraskané fľaše s pretlakom, (vlastne už bez pretlaku) a zlostila sa sama na seba.
Deti tiež neboli o nič lepšie, hádam aj preto, lebo maminka v tento deň naozaj nemala náladu na tancovanie, hranie sa na princezné, či odpovedanie na večnú otázku: "maminka a prečo..." .
Aby som potvrdila tézu o neustále plačúcich ženách, tak som si cestu lemovala slanými kvapkami a utápala sa vo vlastnej seba ľútosti.
Bola som tou najbezvýznamnejšou a najľahšie nahraditeľnou ženou pod slnkom. Vlastne, pod mrakmi. Aj počasie totiž zdieľalo moju náladu a výdatne mi pridávalo k mojemu "vysokému seba hodnoteniu" .
Potajomky som čakala, že ma niekto poľutuje a utvrdí ma v mojej seba ľútosti.
Vtedy ku mne pristúpila moja takmer štvorročná dcéra a s vážnou tvárou mi povedala: "Maminka prečo plačeš, neplač, nechcem aby si plakala, veď ja ťa ľúbim." a začala mi z tváre utierať slzy.
Poviem vám, ani rana kladivom po hlave, by ma neprebrala účinnejšie. Vlastné dieťa ma muselo poučiť, aby som si uvedomila, aká je moja seba ľútosť trápna.
V tej chvíli som okamžite pochopila, že hoci sa bežne ráno budím nevyspatá, oči mi už pár rokov lemujú kontrastné tmavé kruhy, v pravidelných intervaloch nakladám do hromadných spojov kočík a dve deti, ktoré sa mi za odmenu starajú o pravidelnú "kockovú a inú akupresúru chodidiel", o "hračkové či papučkové bomby", nohy sa mi neraz zmáčajú v čajíkových kalúžkach, na účte minimum a na celý život dlh, bez auta, pravidelnej dovolenky pri mori, dokonca aj televízie, s kopou nesplnených plánov a túžob, limitovaná dvomi náročnými "vílami"...
Ale aj napriek tomu všetkému som vlastne šťastná žena.
Lebo mám deti, ktoré ma dokážu aj v neupratanom dome s mastnými vlasmi, zarastenými nohami a s depkou na krku rozosmiať tak, až mi od smiechu tečú slzy.
Ak teda stojíte na prahu vlastnej seba ľútosti a čakáte, že vás poľutuje celý svet, tak ako som čakala ja, alebo stojíte na prahu rozhodovania o správnom čase mať deti, či uvažujete, že najprv treba budovať kariéru, postaviť dom, zasadiť strom a potom mať dieťa, tak neváhajte.
Nik na svete vám totiž nedá taký pocit jedinečnosti, a kusisko takej nezištnej lásky, ako dieťa.
