Milovaný zubár, môj oxymoron

Zubárov sa bojím ako čert svätenej vody, vždy ma tam naženie až bolesť, alebo sila zodpovednosti, alebo tehotenstvo...
Po dvoch prirodzených pôrodoch si vravím, že taký zubár je vlastne brnkačka. Lenže moja milosrdná pamäť vytlačila bolestivé pôrodné spomienky do zabudnutia (a verte mi, nebola to zábava vytlačiť dve deti bez pomoci všelijakých oblbovákov). Touto cestou ďakujem Bohu, že som to prežila v pomerne dobrom psychickom zdraví a nikoho som pri tom neohrozovala na živote.
Ale vráťme sa späť k tomu správnemu otvoru:). Na návšteve u zubára sa vždy dozvedám ten istý fakt, že moje úbohé zuby nie sú práve v najlepšom stave. Vtedy si dávam "socialistický záväzok", že sa polepším a budem uja s vŕtačkou navštevovať pravidelne a poctivo.
Toto moje odhodlanie môžem pokojne zaradiť do kategórie novoročných záväzkov, lebo tie bývajú asi z 90% len planými rečami. A tak ma opäť raz prikvačila dobre známa bolesť v ústach. Neostávalo mi nič iné, len sa odhodlať, umyť si svoje ubolené zuby, zbaliť obe deti a donútiť niekoho z mojej komplet vyťaženej rodiny, aby ma zobrali na zubné ošetrenie. Akcia hodná pozornosti. A viete ako to dopadlo? Niekoľko nocí nepokojného spánku zmiešaného s bolesťou, dojčením a desivými snami, bolo korunované tým, že môj zubár mal dovolenku, lebo ho seklo v krížoch! (Tak aj zubár bude asi človek.)

Podarilo sa mi napokon dostať k zubárke môjho manžela a nechať si umŕtviť pol tváre, vŕtať si v bolestivom zube a dokonca to aj prežiť. A pri odchode ochotne zaplatiť za súkromnú chvíľku mučenia. Takto je to normálne? K lekárovi, ktorý vo mne vyvoláva triašku zavítam len v krajnej nutnosti, nechám si špárať, klopkať, vŕtať a odsávať sliny a potom mu ešte ochotne zaplatím pekné peniažky z mojej skromnej materskej! Podľa mňa je toto naozaj čudesný zvyk. A som si úplne istá, že to tak bude aj nabudúce. No a teraz mi povedzte, že toto nie je filozofická téma na blog!