Tmavý dym na oblohe

Na mieste, kam ľudia radi a celkom zľahka hádžu nespočetné množstvo nepotrebných vecí, do ďaleka žiaril plápolajúci plameň. Červené jazyky s chuťou a vytrvalosťou požierali pozostatky ľudského pokroku a ja som sa nestačila čudovať s akou radosťou sa oheň rozhorel pri každom novoobjavenom horľavom kuse odpadu. Veľká škoda, že pri hrejivom teple tohto ohňa sa nedalo ani sedieť, ani zohriať a spievať táborové piesne. Práve naopak. Čierny dym stúpajúci z jeho plameňov varoval už z diaľky: "odo mňa radšej preč"!
Pokrok ľudstva je aj takýto. Mračná jedovatého dymu šíriaceho sa navôkol boli dôkazom, že ľudské stopy na tejto zemi sa dajú odstrániť rýchlo.
Opäť raz jeden obyčajný deň v ktorom sa snažíme zbaviť vecí nepotrebných a nechcených. A spôsobov je nespočetne veľa. Oheň všetko pochová a popol rozfúka vietor do diaľky. Tlejúce zhorenisko ostáva len malým dôkazom toho, že vec je dokonaná. Aspoň do času.
Aj nad vaším domom z času na čas preletí čierny mrak, ktorý k vám dofúkal roztopašný vietor? V jeho plášti sa ukryl tmavý popol a tak si veterný vládca občas vytrasie záhyby svojho plášťa a na zem sa sypú drobné zrniečka niečoho, bez čoho sme si ešte pred nedávnom náš život ani nevedeli predstaviť.
Pevne verím, že nabudúce ku mne braček vietor donesie vôňu jarných kvetov a nie pach smrti nepotrebných vecí.