Takéto dialógy sú u nás v poslednom čase celkom bežné.
Rozprávky sa nám prepletajú celým dňom v najrôznejších podobách.
Vymyslené, skutočné, trošku strašidelné, výchovné, poučné, veselé... Čítané, počúvané, občas pozerané.
Naša Lucka asi zdedila závislosť na rozprávkach od maminky.
U nás platí akési nepísané pravidlo: Ani deň bez rozprávky.
A tak vždy, keď sa po obedňajšej prechádzke vrátime domov, Lucka beží do svojej izby, vyberie vankúšik a deku a dobehne s knižkou.
Spravidla z postele nevylezie skôr, kým neprečítame knižku od začiatku do konca.
Samozrejme kreatívnym spôsobom.
A tak vysvetľujem obrázky, upravujem text, občas trochu zmením dej, vsuniem výchovný prvok, vysvetľujem kto je švárny šuhaj, sudička, šarkan, dievka vhodná na vydaj, čo je to kolovrátok, vreteno, chalúpka, koniec sveta...
Alebo si Lucka sadne s hrebeňom na posteľ, ako dobrá slúžka a svojej princeznej, teda mne, češe vlasy. Gramotná princezná jej za to dodáva "dennú rozprávkovú dávku".
Potom sa naozaj niet čo čudovať, keď ma Lucka varuje pred otráveným jablkom, alebo keď mi rozpráva, že ak sa pichnem do prsta neumriem, ale zaspím na sto rokov.
Nedávno jej ročná sestrička padla do ruží, ktoré rástli vedľa chodníka a Lucia len zakričala: "Julka popicháš sa a zaspíš, ako Šípová Ruženka."
Včera dokonca zahlásila úžasnú parafrázu z Bambuľky.
V origináli dedo Jozef spočíta Bambuľke na rukách bacily a keď si rúčky umyje, teší sa, že má najčistejšie ruky v celom Bambuľkove.
Lucka sa včera hrala v piesku a v záhrade a tak prišla domov celá špinavá. Po ceste do kúpeľne sme samozrejme spočítali bacile a potom Lucka ockovi zahlásila:
"Ocko, ja mám teraz najčistejšie ruky v celom Bam... v celom Lucinkove!"
Vďaka rozprávke som zažila aj to, že naša slečna radšej dostala úpal, ako by mala na hlave nosiť červenú šatku.
Ak som sa k nej priblížila s inkriminovaným červeným predmetom, okamžite spustila strašný plač a nech som robila čo som chcela, čiapočku som jej na hlavu nezaložila.
Po dlhom prehováraní som sa nakoniec dozvedela dôvod plaču a naháňania sa okolo domu.
So slzami v očiach mi povedala: "Maminka, ja si predsa nemôžem dať červenú čiapočku, veď ma zožerie vlk!"
Boli sme už aj vo fáze čítania jej istej knižky stále dookola. Zlatú kučierku (tak sa volá knižka) poznám naspamäť ja aj manžel.
Neraz keď sa manželovi chcelo veľmi spať, tak jej "čítal" ležiac na chrbte so zavretými očami a Lucka do neho v pravidelných intervaloch štuchala. "Ocko a ďalej?"
Bavili ju rozprávky počúvať stále, hoci ich ovládala spamäti, lebo nie raz, som ju našla ležiacu na zemi doslovne citovať text z knižky.
Našťastie v knižke sú len štyri rozprávky, lebo si naozaj neviem predstaviť, že by sme jej pred spaním povinne museli prečítať všetky rozprávky od H. Ch. Andersena, ktoré čítame teraz.
(Kniha má 320 strán a je v nej 36 rozprávok :) .)
Hoci som už dávno "veľká", vďaka mojim deťom môžem pokojne napĺňať svoj život rozprávkami v najrozličnejších podobách a stále sa hrať na princeznú.
Možno aj preto si stále veľmi živo predstavujem chvíľky, keď mi starí rodičia, alebo ocko rozprávali rozprávky.
Ležiac pod teplou perinou sa pri slovách rozprávky náš dom menil na zámok či chudobnú chalúpku a ja na princeznú, alebo dievku súcu na vydaj :) .
Doteraz si pamätám kto mi rozprával ktorú rozprávku a neraz sa pristihnem pri tom, že ak Lucke rozprávam Snehulienku, hovorím ju presne tak, ako mi ju rozprávala stará mama.
Dúfam, že si raz aj moja dcéra pri rozprávaní rozprávok svojim deťom spomenie na svoju
"rozprávkovú" mamu.
P.S. Aby som nezabudla, naša Lucia sa chystá na dráhu princeznej. Nie je jej dobrý ani obor, ani čarodejník, ani obyčajný mládenec. Iba princ :) .
