Pár príkladov:
Môj manžel chodí cikať sám. Ja mám na záchode takmer vždymalú urečnenú spoločnosť.
Zuby si umývam spolu s „odbornou“ asistentkou.
Obedujem s dvomi lyžičkami v tanieria pomedzi moje ruky sa pletú ešte také dve malé.
Keď niekam odchádzam, tak sa spustí krik, rozletia sa dverea za mnou znie dupot dvoch malých nožičiek.
„Maminkáááá, kde ideš?“
„Umyť si ruky. Nemôžeš počkať s ocinkom?“
„Nemôžem.“
Do záhrady vždy potrebujem dve motyky, aby aj moja„prirastená“ Lucka mohla „búchať“. ( kopať, pozn. autorky )
Spávať chodí so mnou a len so mnou, lebo ocinko jej nieje na spanie dosť dobrý.
Keď vaľkám cesto, na kuchynskej linke sa vzápätí objaví maládoštička a valček a nezameniteľný hlások sa dožaduje svojho kúskacesta, aby boli dva koláčiky. Jeden maminkin a druhý Lucinkin.
Atď., atď., atď. ...
Možno si za toto všetko môžem sama, lebo som svoju dcérku odnarodenia nosila v babyvaku a a minimálne 10 krát denne jejpoviem, že ju ľúbim.
A tuším, že je tento postih dedičný, lebo si ju na nocpožičala stará mama a ja cítim v oblasti pupočnej šnúry podozrivý ťah...
