Po tomto zistení sa ma s hrôzou pýtala, že kde teda pozerám správy.
No a ja som jej s pobavením v hlase povedala, že počúvam rádio. A jednoznačne vyhlasujem, že na správy v Slovenskom rozhlase sa ani jedna televízia "nechytá".
Vzápätí sa ešte spýtala: "No a kde vaša Lucka pozerá rozprávky?"
"No nepozerá."
Vo svojich troch rokoch vydrží pred televízorom sedieť asi 5 minút a 10 minút strávených pred žiariacou skrinkou je jej osobný rekord.
Nik jej nebráni, veď u starých rodičov má možnosť a keby len o to šlo, tak máme počítač.
Jednoducho nechce a ja nevidím dôvod, aby som vychovávala dieťa posadnuté Shrekom, či inou americkou rozprávkou, zháňali sme jej nálepky a kupovali tričká či tanieriky s obľúbenou filmovou postavičkou.
Rozprávky radšej počúva v rozhlase, na kazete, alebo na cédečku a pri tom si kreslíme, varíme obed, či vaľkáme cesto a lepíme koláčiky.
Úprimne sa priznám, nebola som vždy zástancom beztelevízorovej domácnosti. Ale môj manžel nepatril k nadšencom sledovania televízie a keďže prerábame dom, peniaze vieme vždy využiť aj inak, ako na kúpu televízora.
A vždy sa nájde niečo, čo je dôležitejšie ako žiariaca skrinka.
Celkom normálne si žijeme bez "rodinného oltárika", okolo ktorého sa každý deň schádza bežná slovenská rodinka.
Večer si zvykneme čítať knižky, niekedy počúvame rozhlasové hry, občas ako každý unavení rodičia zaspíme s deťmi, alebo ja vo výnimočnom tichu a pokoji zasadnem pred počítač a ťukám dajaký blog :).
V našej domácnosti nehrozí hádka o večerný televízny program, nepotrebujeme nové baterky do ovládača, a nezvyknem nosiť môjmu manželovi pivo k futbalovému zápasu a za rohom smútiť, že neuvidím svoju obľúbenú "steelovku" :).
A nemať televízor má ešte jednu veľkú výhodu.
Mám čas rozprávať sa so svojím mužíkom.
Neraz spolu sedíme v obývačke a klebetíme o deťoch, zážitkoch z uplynulého dňa, robíme si víkendové alebo stavebné plány, modlíme sa, či každý z nás putuje svetom so svojím knižným hrdinom.
Ten povznášajúci pocit, keď s knižkou v ruke plačem a smejem sa, utekám pralesom, alebo lietam na drakovi v povetrí, či zaspávam v kráľovských páperových posteliach televízia NIKDY nenahradí.
Netvrdím, že si občas nepozrieme film, že sme bojovníci proti kinematografii ako takej.
Ak možnosti dovolia, starí rodičia sa nechajú ukecať, deti sú napapkané a prístupné, maminka s ockom si veľmi radi urobia rande a idú do kina. Alebo si pozrú niečo doma.
Sledujeme však vždy len to, čo chceme sami a nie to, čím nás kŕmia naše televízie.
Neverili by ste, aké je krásne sledovať film bez hlúpych reklamných blokov :).
Pri nedávnom náhodnom prelistovaní televízneho programu som sa len utvrdila v tom, že aj keď doma nemáme televízor, vlastne o nič neprichádzam.
Zistila som, že by som sa buď musela stať nadšencom reality šou, alebo fanúšik filmov, pri ktorých sa dole televízorom leje med, alebo tečú potoky krvi a oheň šľahá až do polovice obývačky, alebo mi niekto svojím smiechom jasne určuje, kedy sa mám smiať a kedy nie.
A možnosť pozrieť si naozaj dobrý film je len neskoro v noci a to je v mojom prípade takmer nemožné. Rodičia malých detí určite vedia o čom hovorím, lebo maminky a ockovia malých detí zaľahnú do postele súčasne so svojimi deťmi, lebo potom sa im to už nemusí podariť :).
Na záver už len vrele odporúčam aspoň občasný beztelevízorový večer a uvidíte, že je zrazu dosť času na rozprávanie sa, hranie s deťmi aj čítanie dlho odkladanej knižky.
