„A teraz ho už nechcem aspoň dva dni vidieť...“

Aj mne pri takomto vyjadrení stislo srdce. Nechápem.
Nosím dieťa pod srdcom deväť mesiacov, absolvujem s ním množstvo kontrol, odberov, pozorovaní, toľko dní a nocí... Cítim pod srdcom jeho telíčko a každý pohyb. Vo veľkých bolestiach ho porodím a je zdravé. Šťastie, eufória, výdych, vďaka Najvyššiemu.

Asi nie. Výdych a odpor. Alebo túžba mať pokoj? Neviem, mne ako dvojnásobnej matke nepochopiteľné.
A ja som si myslela, že o rooming sa mamičky „bijú". Z tohto omylu ma vyviedla pôrodná asistentka z našej pôrodnice. Mamičky vraj veľmi netúžia byť s vlastnými deťmi v izbe počas pobytu v pôrodnici. Viem, aké je obdobie po pôrode namáhavé a vyčerpávajúce, ale aj tak ma to zaráža. Veď kto mame opatrí dieťa doma? Komu ho dá postrážiť a kúpať, kto ho poláska a pohojdá, ak nie ona?

Aké to bude dieťa, keď hneď po narodení jeho matka povie niečo také...