Nemusíme hľadať bulvárne príklady na zlyhanie človeka, ktorý má v kolónke vierovyznanie zaznačené kresťan.
Príkladom je nám naša každodennosť.
S pokojným svedomím predbiehame v rade, sme schopní ťahať sa po súdoch so susedom o padajúce lístie z presahujúceho stromu, roky sa nerozprávať s vlastným súrodencom, milo sa usmievať na našich známych a potom ich za chrbtom s chuťou poohovárame.
Kašleme na poctivosť a spravodlivosť.
Sme arogantní a sebeckí. Brucho sa nám stáva všetkým.
Neraz ignorujeme utrpenie iných, nielen ďaleko vo svete, ale aj kúsok od nás.
Ak od susedov pravidelne zaznieva krik a plač, nič nevidíme a nepočujeme.
S nadšením sledujeme bulvár a s napätím čakáme na novú perličku z neba našich celebrít. Oltárikom sa nám stál televízor, plný krvavých správ Janka Tribulu a prihlúplych reality šou, umiestnený samozrejme na tom najčestnejšom mieste v domácnosti.
Pri prvej možnej príležitosti sa nepríjemných Božích prikázaní radšej rýchlo zbavíme, alebo Boha "pre istotu" radšej zaprieme.
Prípadne si na neho spomenieme, len keď je už veľmi zle.
Pri dnešnom nezmyselnom drancovaní, o úcte k nádhernému Božiemu stvoreniu hovoriť radšej ani nebudem.
Bohužiaľ toto sa netýka len "radových kresťanov", ale aj ich predstaviteľov.
Nie raz som počula, že práve farár spôsobil celoživotnú zatrpknutosť a kroky takéhoto človeka už len veľmi ťažko našli cestu do chrámu. Ak vôbec.
No dobre, ja viem, som asi príliš pesimistická, ale vedeli by ste spoznať kresťana bez toho, aby vám povedal: "No, veď aj ja som pokrstený."
Kedysi dávno sa o kresťanoch hovorilo: "Pozrite ako sa milujú."
Nemuseli vypĺňať žiadne dotazníky...
Nebolo potrebné hovoriť nič.
Boli celkom iní.
Lebo títo kresťania svoje kresťanstvo skutočne žili a bolo to na nich aj vidno.
