A to je čo?“ pýtajú sa ma ľudia, keď poviem, že mám mužabaptistu. „Hádam len nie dáka sekta?!“
Teraz sa už len pousmejem. Ale pred pár rokmi by som možnoaj ja reagovala podobne.
Narodila som sa v katolíckej rodine, katolíckomprostredí a jediné, čo som vedela o „druhej strane“ bolo, že sú ajvoľajakí evanjelici a ešte naši bratia gréckokatolíci. A tam niekdemoje poznatky o iných kresťanoch aj končili. Zistila som však, žekresťanský svet je veľký a rozmanitý. A krásny.
A za toto moje poznanie môže môj manžel.
Bol a je to taký špekulant a „vrták“. Ničneprijíma len tak. A už tobôž nie vieru.
Jeho cesta za Bohom bola celkom iná ako moja. Vyrastalv celkom inom prostredí ako ja a tak hľadal. A hľadal všelikde. Napokon našiel u baptistov.
Keďže som bola, a mimochodom ešte stále aj som veľmizaľúbená, chodili sme spolu všade, kde môj mužík túžil nájsť Boha.
Moje, ale aj jeho poznávanie kresťanov, začalo u Cirkvibratskej. Bolo to pre mňa ako pohár studenej vody do tváre. Kazateľ nás vítalvo dverách, podával každému pri vstupe ruku, kopa úsmevov, modlenie vlastnýmislovami... Celkom iný „kostol“, iný prístup a systém. Ešte dlho som sanevedela spamätať z tejto „návštevy“.
Aj evanjelikov sme si boli pozrieť. Pre mňa veľmi nezvyčajnýsystém, lebo kňaz často stál chrbtom k veriacim. A kázal veľmi dlho:) Pozoruhodné boli aj spoločné hromadné spovede.
U baptistov to bolo podobné ako u cirkvi bratskej.Len toto bol oveľa menší zbor (časom som sa naučila, ako sa ich spoločenstvovolá :) ), všetci ma volali sestra, podávali mi ruky, zdravili sa mia najviac zo všetkého ma šokovalo, že ma hneď pri príchode začala obíjmaťdáka stará tetuška a chcela, aby som pozdravovala svoju mamičku, hoci junikdy nevidela... Čudný svet, pre mňa „čistokrvnú“ katolíčku.
Pozorovaniu boli podrobení aj gréckokatolíci. Toto bolokonečne niečo podobné ako „u nás“, len bolo pre mňa zvláštne, že na začiatkubohoslužby položili pred oltár ikony, prijímanie dával kňaz dákou čudnoulyžičkou, a zaujal ma aj trochu zvláštny zvláštny spev.
A tak sme sa na istý čas stali cirkevnými pútnikmia ja som potíšku čakala, čo z toho vzíde.
Pravdivo sa priznávam, že mnohé z týchto návštev bolipre mňa miernym šokom, niektorí ľudia sa mi zdali vskutku podivnía niekedy som tajne dúfala, že sa môj milovaný spamätá a konečnezakotví v tej „mojej normálnej“ cirkvi. Nestalo sa.
Po čase mi oznámil, že chce, aby ho pokrstili baptisti, lebotam cíti Boha, ktorého tak dlho hľadal. Nebolo mi všetko jedno, ale rozhodlasom sa, že radšej baptista, ako ateista a tak sme slávnostne absolvovalijeho krst, s našim bábätkom pod mojím srdcom.
Týmto rozhodnutím sa začala nová éra nášho spoločnéhospolunažívania. Postupne som začala tých „podivných“ protestantov chápať, zistilasom, že rovnako ako katolíci milujú Boha a že mu viac či menej úspešne odovzdávajúsvoj život, presne tak, ako moji katolícki bratia a sestry, a tiež, žesú vo svojej viere pre mňa zaujímaví rovnako tak, ako aj ja pre nich.
A získala som ešte jeden pozoruhodný poznatok. Tak akosom ja nemala tušenie o fungovaní iných kresťanov, ani oni nepoznajú náskatolíkov. Preto sa veľmi teším, že naše vzájomné spoznávanie sa jeobohacovaním pre obe strany.
V poslednom čase cítim, že môj baptista mi ponúka na Bohainý pohľad a verím, že aj ja som vo veciach viery pre môjho mužíčkaprínosom. Netvrdím, že je to vždy jednoduché, ale už chápem, prečo niekto primodlitbe alebo speve dvíha ruky k nebu a zatvára oči. Teraz už viem,že to vedia aj katolíci a stala som sa jedným z nich.
Všetkým, ktorí veria v silu ekumény len dodávam, žecesta takéhoto poznania je krásna a že všetci máme len jedného Bohaa že Ježiš zomrel za nás všetkých. Či už sme katolíci, evanjelici,baptisti, „cébáci“, sobotisti, židia, neveriaci alebo ktokoľvek.
