Tesne pred zápasom sa na ihrisku zbehli chlapci pripravení vybojovať víťazný zápas.
Zhŕkli sa okolo trénera a ten na nich hrozitánskym hlasom zreval: "Čo ideme?" "Vyhrať!" zarevali zborovo chlapci. "Čo ideme?" "Vyhrať!" A aj do tretice sa nieslo nad ihriskom. "Čo ideme?" "Vyhrať!" "No to som zvedavý." zahlásil na záver tréner.
Nie som si istá, či im táto poznámka pridala guráže, ale tú im spoľahlivo dodávali tréneri a diváci na oboch stranách.
Celý čas na chlapcov pokrikovali a silou mocou budovali v hráčoch pocit agresie, len aby za každú cenu vyhrali.
Niekedy som mala pocit, že čím viac nadávok zlosti a sily, tým lepšie. Citovať "povzbudzujúce slová" radšej nebudem, verím že fantáziu v tomto smere máte.
Po skončení zápasu sa chlapci ešte stavili na susedovie jabloni a "natrhali" si jabĺčka na cestu domov.
Vôbec im neprekážalo, keď som na nich zakričala, aby nekradli a s pokojným úsmevom vpochodovali do autobusu aj s jablkami.
Tréner sa pri tom na nich celý čas díval a na moju výzvu len pokojne povedal, že keď tam nie je plot, tak prečo by to malo vadiť.
Ja viem, sú to drobnosti a sú to len deti, ktoré hrajú futbal.
Ale ak v deti takto "vychovávame", cielene v nich budujeme pocit agresie a moci a s úsmevom na tvári ich necháme kradnúť jablká a vôbec nám to neprekáža, tak som veľmi zvedavá, čo budú robiť o pár rokov keď vyrastú.
Ak dospelákom nevadí kradnutie jabĺk, lebo nie sú ich a dokonca ani za plotom, a v podstate ich teší bitka na ihrisku, potom nech nenadávajú na skazenú mládež a agresívnych mladíkov na futbalových zápasoch. A už vôbec nie na tunelovanie a rozkrádanie podnikov a štátu. Lebo veci sa neraz začínajú práve v malom.
