Ale aká je realita?
Keď som pred svojou rodinou vyhlásila, že by som si pokojne adoptovala domovácke dieťa, alebo sa stala profesionálnym rodičom, povedali mi, aby som nebláznila a nekazila život sebe a svojim deťom. Vraj mám vlastných problémov dosť, načo si komplikovať život.
Ja sa ale pýtam, čo sme to za kresťanská krajina, keď v domovoch je 6000 detí, ktoré nik nechce?
A čo sú to za hlúpe zákony, keď chce niekto dať domov cudziemu dieťaťu, ktoré nosila pod srdcom iná matka a ktovie za akých okolností prišlo na svet a tak namiesto ochoty pomôcť dieťaťu a umiestniť ho do rodiny sa vedú niekoľkoročné boje s neochotnými úradníkmi a riaditeľmi detských domovov o vytúžené dieťa. Úrad sa pýta, či je rodina vhodná, dobrá, presnoria záujemcom celú domácnosť a celý život, aby im ho po všetkých opletačkách hádam aj "láskavo" dali.
Neviem, možno to príliš prežívam a snáď je aj pochopiteľné, že ľudia riešia vlastné problémy, ale prečo sa prepánajána niekto dieťaťa v domove pýta, prečo tam je?!
P.S. Aby som nepôsobila ako pokrytec, ktorý o niečom hovorí a pri tom sú to len prázdne reči, tak sa dobrovoľne priznávam, že máme doma osvojenú "novú sestru". Aj ja chcem pokračovať v šľapajách mojich rodičov a plánujem si adoptovať takéto ubolené a po láske túžiace dieťa.
Hádam o pár rokov, keď moje dve ratoliestky podrastú, bude takýto proces jednoduchší a nebudem musieť bojovať s hlúpymi byrokratmi a neochotnými riaditeľmi detských domovov. Alebo som len naivná idealistka?
Bohužial poznám aj takých.
Mala som už tú česť nahliadnuť do domováckeho sveta a nebol to veselý pohľad :(.
