Okolo mňa sa náhlia ľudia za svojimi povinnosťami, nemáme na nič čas. Na vlastné deti ani zdravie.
Workoholizmus sa stáva národným športom a ani prichádzajúca jar nás nestopne, aby sme pozorovali ako sa svet mení.
Nemáme čas. Nepočujeme.
Valí sa na nás záplava obrazov, hluku, túžba po mladosti a úspechu nás neustále ženie vpred. A ja stojím a občas sa nechám strhnúť davom. Vlečiem svoje deti vpred a kričím. "Rýchlo, ponáhľame sa!"
Kam? To netuším.
Ale všetci kričia a bežia vpred, aby im niečo neušlo. Niečo podstatné a dôležité pre náš život.
Nepočujeme seba, Boha, nepočujeme svoj vnútorný hlas. Chýba nám ticho. Ticho Tichej doliny, ktorú zrejme za chvíľu naplní náš deštrukčný hluk.
Zastavme sa, aby za nami tie podstatné veci nezaostali a my sme neostali vysilení ležať na ceste. Zadupaní ďalšími bežcami životom.
Životne potrebujeme oázy pokoja, aby sme zvládli hluk sveta a našli v
ňom to prenádherné a prepotrebné TICHO.
