Po roku a pol prežitom v školstve som si povedala, že sa tam už nikdy nevrátim. Nie preto, že by ma učiteľovanie nebavilo, práve naopak, ale školský systém je taký hrozný, že som sa v ňom už nechcela ocitnúť...
Po piatich rokoch strávených na materskej dovolenke mi to však nedalo a vrátila som sa do školy. Opäť som sa ocitla v kolobehu nesystémových, nekoncepčných a nepremyslených zmien, ktoré nemajú hlavu ani pätu.
Neviem čo v skutočnosti viete o „úžasnej reforme školstva", ale ja mám pocit, že ľudia na ministerstve v škole nikdy neboli a o výchove a vzdelávaní nič netušia.
Ale jedno určite viem. Milujú tlačivá, tabuľky, papiere papiere a papiere.
Zabávajú sa tým, že nám menia smer vyškrtávania kolóniek, značenie tried, skratky predmetov a ich poradie.
S neúnavnosťou včeličky vymýšľajú nové tlačivá, potom ich menia, alebo pridávajú nové formuláre a tabuľky a všetko musíme vypĺňať na papierovom tlačive, takže o informatizácii je škoda aj hovoriť.
Môj mužík, ktorý je informatikom na gymnáziu hovorí, že na ministerstve chce niekto vyhrať zber papiera a asi to aj vyhrá...
Neexistujú pilotné školy, na ktorých sa zavádzajú zmeny a keď sa systém otestuje a upraví, tak sa celoplošne zavedie aj na ostatné školy. Kdeže. Všetko sa robí hneď a rýchlo, bez zmyslu a upravenia chýb. Tie sa upravia v procese, ak máme šťastie, ale skôr všetko ostáva „po novom" a hrdíme sa fantastickými reformami v školstve.
S veľkou obľubou sa potom robia predražené školenia na veci, ktoré si učitelia zakúsia na vlastnej koži a po „funuse" im nejaký úradník rozpráva ako to robiť. (Samozrejme, že školiteľ ani len netuší o čom hovorí a učitelia vedia niekoľkonásobne viac ako on.)
Po reforme vysokého školstva zistia, že existujú aj školy stredné a na veľké prekvapenie aj školy základne, ktoré hádam treba tiež zreformovať.
Pravidelne sa uberajú hodiny praktickým predmetom a pridávajú sa teoretické. Ale veď to nevadí, že stolár nebude vedieť urobiť poriadne stôl, hlavne že bude ovládať kopec teórie. (To je to smerovanie od teórie k praxi, aby sme v škole neteoretizovali, ale učili prakticky.)
Hovoriť o tom, že nemám čas komunikovať so študentami aby som im ukázala reálny život, vychovala z nich správnych ľudí a hľadala čo najideálnejšie spôsoby vzdelávania, je úplne zbytočné.
Učitelia sú byrokratickí úradníci, zavalení papiermi, v neustálom strese, čo nové si na nás ministerstvo vymyslí, bombardovaní zákazmi a príkazmi občas nútení učiť úplné hlúposti a všetky zmeny, ktoré sa v školstve robia sú nepremyslené a absolútne mimo skutočnej reality.
Keď aj príde na školu inšpekcia, nepýta sa žiakov, nehovorí s učiteľmi. Vyžaduje len dokonalé papiere, nič iné ich v podstate nezaujíma.
My štrajkovať nebudeme. Len pokorne ohneme chrbát a ďalej v tichosti nadávame a plníme pokyny.
Učitelia, berme si príklad z dopravcov, sú oveľa múdrejší ako my.
