Vbanke sa na mňa usmieva mladá slečna vyobliekaná vofiremnom „mundúre" a s úsmevom ma presviedča žeurčite túžim po ich novomprodukte, ktorý ma urobí šťastnejšoua bohatou. Aj keď jej viac krátpoviem, že naozaj nemám záujem...
Privarení obedu mi zazvoní zvonček, vybehnem von aokamžite na mňa vybehne pán sjedinečnou ponukou žalúzií.Keď mu naznačím, že ich naozajnechcem, vytrvalo pokračuje v presviedčaní, len ten jehoúsmev je čím ďalej tým kyslejší.
Pomojom vytrvalom odmietaní sa na jeho tvári vytrácajúposledné pozostatky profesionálneho úsmevu avtlačí mi do rúk aspoň vizitku. „Hádam judám do zberu," pomyslím si a zavieram dvere zausmievavým pánom...
Celkomchápem dôvody zamestnávateľov,prečo chcú, aby sa ich zamestnanci usmievali.
Jeto vždy milšie,keď sa na vás niekto aspoň silene usmieva, ako keď na vászazrie „milá" pani úradníčka, alebopredavača, čím dá jasnenajavo, že ju hrozne obťažujete.
Ztváre sa im dá čítať, žeich práca nesmierne unavuje a nebaví a najradšejby robila/l niečo celkom iné, alebo radšejnič.
Človeksa pri takomto strete cíti akosi zodpovedný za ich zlúnáladu, teda aspoň ja. Len nechápem, prečo teda robiaprácu, ktorá ich tak strašnezaťažuje a kazia tým nákladu všetkýmnaokolo.
Vďakakapitalizmu za silený úsmev, predsa len je to pekné,keď je niekto milý, ak to má aspoň v náplnipráce.
Možnoby bolo fajn, aby „kapitalistický" vietor zavial aj doštátnej správy, tam sa súsmevom stretávam naozaj len výnimočne.
Aúplne najkrajšie by bolo, keby smesa na seba usmievali preto, že naozajchceme.
