Cez veľkú prestávku sa partia "profákov" ponáhľa dohnať svoj nikotínový dlh, lebo deň je dlhý a náročný. Cestou ešte námatkovo nahliadnu do záchodov, či tam dajaký odvážny študentík neťahá z cigaretky.
Veď vychovávame, nie?
Z ulice zaznie pár šťavnatých nadávok a vzduchom preletí poriadne zaucho. "Do "r..i s tebou, k...a, takto so mnou hovoriť nebudeš, ty k...t jeden malý, ešte stále som tvoj otec!!!"
Vychovávajme!
Zo širokej ponuky hudobných a filmových cédečiek si partia študentov vyberie, prebehne malá "obchodná transakcia" a obe strany odchádzajú spokojné.
Tí mladší získali pár hodín zábavy, starší si robia "očko" medzi mádežou, lebo sú aj napriek svojmu veku "in".
Vychovávame?
Bohužiaľ, tieto príklady nie sú fikcia, ale denná prax.
Ostáva teda otázka, či naozaj vychovávame.
Vplyv môjho vlastného správania sa a konania na moje deti som si totiž uvedomila, keď som nedávno upozornila manžela, aby na niečo dával pozor. Veľmi ochotne mu to po mne zopakovala naša trojročná dcéra, samozrejme aj s patričným tónom hlasu a v okamžite zakričala na ocka svoje "nono!" aj naša ročná dcéra.
Zrazu som mala pred očami samú seba. A nebolo to prvý krát.
Hádam by bolo fajn, keby sme dokázali vnímať to, ako veľmi nás naše deti kopírujú a občas sa nad tým aj zamyslieť.
Verím totiž, že ak budeme konať s vedomím, že sme pre deti hlavným vzorom správania sa, potom možno nebudeme mať dôvod nadávať na drzú a arogantnú mládež. Od niekoho sa to predsa tá naša drzá mládež naučila.
A môžme tri krát hádať od koho.
Tuším uhádnem už na prvý krát.
