Čakám na svoju vernú priateľku, ktorá mi s takmer železnou 28 dňovou pravidelnosťou ohlasuje, že som žena stále vhodná na rodenie detí a vychovávanie daňových poplatníkov.
Dátum sa blíži, telo ma opäť raz zrádza a ja večer potichu vybrakujem chladničku, so smútkom sledujem ďalšie a ďalšie naskakujúce vyrážky na tvári, (Neverte, že po prvom dieťati sa to upraví, ja som po druhom a stále nič... ) a záchvaty plaču sa objavujú ako letná búrka.
Prídu, zanechajú mokré cestičky ktoré rýchlo uschnú a opäť vykukne slniečko.
Lenže kde nič tu nič.
Nechodí stále nechodí, čo je s ňou, s ňou, je mi biedne...
Prvý deň zachovávam stoický pokoj, druhý deň ma začína svrbieť ruka naťahujúca sa za tehotenským testom a na tretí deň cikám do pohárika a ponáram do neho paličku ohlasujúcu mi "požehnaný stav".
No neviem, strach má vraj veľké oči, tie moje vidia dve čiarky aj napriek tomu, že môj manžel je skalopevne presvedčený, že som si asi poriadne vypila, keď vidím dvojmo.
A tak čakám ďalej a začínam sa obávať toho, ako budem fungovať v domácnosti s tromi deťmi a ako vysvetlím mojej osemmesačnej dcérke, že obdobie dojčenia sa pre ňu pomaly, ale iste skončí, lebo jej mliečko čaká na ďalšiu bábiku.
Ovláda ma nepredstaviteľná panika a v hlave spriadam plány na prestavbu spálne s dvomi postieľkami a tromi deťmi v už aj teraz plnej manželskej posteli.
Môj milovaný manžel ani len netuší, čo všetko sa mi ženie hlavou, ale statočne sa ma snaží podporovať a tvrdí, že tehotná určite nie som. A ak aj som, tak dáko to istotne zvládneme.
Veď hej, zvládneme, lenže ja musím to dieťa aj vytlačiť a na to momentálne nemám ani najmenšiu chuť, vzhľadom na ešte čerstvé zážitky z druhého pôrodu.
Obraciam sa teda na pomoc Všemohúceho a hľadám v tomto všetkom jeho zámer.
"Tak hádam Bože, nech sa tá MOJA vôľa splní. Veď ja predsa najlepšie viem, že tretie dieťa momentálne nezvládnem. Veď aj Ty to Pane vieš. Časom, neskôr potom...
Uvidíš, už budem poslušnejšie plniť Tvoju vôľu, len mi daj ešte čas. Tretie dieťatko nech ešte počká, musím zvládnuť tieto dve..."
Tak úpenlivo prosím, čakám, striehnem na každú miernu bolesť v podbrušku a pichnutie v krížoch. Pod chvíľou bežím s nádejou na záchod ale stále nič.
Pánbožko ma skúša a mňa ovláda poriadna panika a čudujem sa sama sebe, že tak vyvádzam kvôli štyrom dňom meškania môjho ženského cyklu.
"Bože a Ty stále len mlčíš! Veď ma už konečne počúvaj!"
Po druhom tehotenskom teste (samozrejme s negatívnym výsledkom) sa na chvíľku cítim pokojná, ale moja dôvera sa podivne stráca a ja sa obávam, že ten sprostý test nič nevie, veď ja to predsa len viem lepšie, že som tehotná!
Našťastie, chvíle obáv vystriedali aj záblesky pokoja a triezvejšieho uvažovania a práve vtedy som si s vierou a dôverou povedala:
"Milý Bože, ak teda naozaj chceš, aby som teraz mala tretie dieťa, tak mi určite dáš aj silu na to, aby som to všetko zvládla."
Moja istota nadobudla zrazu hmatateľný tvar a vo mne zavládol neuveriteľný pokoj.
Cítila som sa ako pri odhalení Božej vôle a naplnila ma úžasná pokora a radosť.
Už som sa ničoho neobávala.
Ani tehotenstva, ani tretieho pôrodu, ani výchovy troch malých detí.
Konečne som pocítila vnútorný pokoj a opäť sa ku mne vrátili moje Annovské predstavy.
O hodinu na to som zistila, že trojnásobná mamička tento krát zo mňa predsa len nebude a že tehotenské testy nie sú až také hlúpe a nepresné ako som si o nich na chvíľku myslela.
Možno to všetko bol len zbytočný stres, hlúpe obavy a celý tento príbeh sa dá považovať za úplne banálny, ale ja v kútiku srdca tuším, že Pánbožko ma predsa len už trochu pozná a moje pravidelné ocikávanie tehotenského testu a neisté uisťovanie sa, že tretie dieťa nie je tak veľa, malo hlbší zmysel.
Tak teda vďaka Ti milý môj Bože za túto malú skúšku viery a dúfam, že s dostatočnou dôverou si podobnú "zábavku" tak skoro neužijem :).
