Na hlave už nenosím pančušky, aby som si prirobila vrkoče a starej indiánskej parochni som dala definitívne zbohom. Hoci občas po večeroch za ňou smútim. A stále snívam o životnej dráhe dlhovlasej princeznej.
Mojim rodičom sa po rokoch podarilo spojazdniť gramofón a ja pri každej návšteve radostne zisťujem, že texty rozprávok dokážem recitovať ako kedysi. A nehanbím sa za to. S chuťou sa pri tom zahrám s mojou dcérou s barbínami a občas sa podelíme s gumeným hadom obaleným v cukre.
Nedeľa bez rozhlasovej rozprávky nemá svoje čaro a pri výroku: "Hej fantazy, to sa k tebe hodí, také pre našu Betku" uznávam, že nos "zaborený" v rozprávkovej knižke nie je pre mňa nič nezvyčajné.
Rada na torte prstom oblizujem krém a chodím k starej mame vylízať z misky plnku do koláča.A kradnem svojmu dieťaťu detskú výživu.
Úprimne sa sama pred sebou priznávam, že bábiku na Vianoce som v podstate kupovala sebe a nie mojej dcérke. (Mimochodom má krásne dlhé vrkoče :) )
Teším sa na Veľkú noc a rozprávky v telke. Tie hrané, staré a neopozerateľné. A smútim za Perinbabou, lebo sa na ňu nehanebne už pár rokov počas Vianoc zabúda.
Haleluja, že jar konečne vykúka spoza rohu, lebo si s mojou dcérkou upletieme na hlavy púpavové vence a s chuťou sa vyšantíme na rozkvitnutej lúke.
Nechcem byť vážna dospelá osoba, hoci sa mi táto hra niekedy páči a úspešne sa jej zúčastňujem, ale pri vlastnej charakteristike, že som večné dieťa, sa moja sestra veľavravne usmieva.
Tuším, čo ten úsmev znamená, lebo kariéra hrajúcej sa matky je pre mňa to pravé "orechové" :) .
