Jedno treba uspať, a to ide najlepšie za jazdy kočíkom, a druhé treba
vyvetrať. Takže matka hajde von, nážď-nedážď.
Moju mrzutosť nad daždivou prechádzkou so mnou rozhodne nezdieľala
moja dvoj ročná dcéra a hneď ako zbadala, že von prší s nadšením si
pýtala svoj dáždiček.
Vidieť dospelého človeka kráčať po ulici s dáždnikom nie je nič
neobyčajné, ale keby ste videli ako kráča po ceste červený obrázkový
dáždnik s dvomi nožičkami, asi sa smiechu nezdržíte. Nesiahal mi ani
po pás. Moja statočná dcéruška si v lejaku odvážne razila cestu vpred
a na moje prekvapenie nechcela na ruky, ani prisadnúť si k sestre do
kočíka. Obomi rúčkami zvierala svoju prenosnú striešku a veľmi sa
tešila, aká je veľká, lebo má svoj vlastný dáždnik. Postupom času jej
nadšenie pre dážď ešte vzrástlo, lebo po cestách tiekli pramienky vody
a ju to nesmierne fascinovalo. Zohnutá, nosom sa takmer dotýkajúc
cesty, sledovala tečúcu vodu a nevedela som ju od týchto potôčkov
odtrhnúť ani dôrazným podupkávaním a naliehaním, aby pokračovala v
ceste. O kalužiach, ktoré hojne lemovali cestu ani nehovorím. Pred
každou jej zažiarili očká a s nadšením do nej vpochodovala aby
vyskúšala, ako veľmi môže voda pod nohami striekať. Celé svoje vodné
dobrodružstvo korunovala tým, že cestou našla konárik a ten sa snažila
okúpať v každej mláčke, aby bol čistý.
O tom, ako dlho nám táto "rýchla" prechádzka trvala, si určite viete
vytvoriť predstavu aj sami.
Vďaka mojej dcére som však zistila, že aj daždivá a veterná prechádzka
môže byť radostným zážitkom a mokré nohy veselým dôkazom nikdy sa
nekončiacej detskej radosti nad obyčajným dažďom.
