Pomaličky (no, vlastne rýchlo) sme sa preklopili do druhej polovice nášho dobrodružstva, na ktorom objavujeme krásy polárneho sveta na nórskych Lofotách. Po dvoch neskutočných dňoch plných radosti nás čaká katastrofické doobedie. Avšak ako to už býva v dobrých príbehoch, karta sa obráti a nás čaká... no veď uvidíte (či nebodaj vytušíte z prvej fotky?). Tak poďme o tom trochu popísmenkovať! :)
Hoci sme to ešte netušili, zobudili sme sa do nepríjemného doobedia. Už ani neviem, koľko mohlo byť hodín, ale viem, že som sa prevaľoval v posteli a snažil sa striasť únavu z predchádzajúceho dňa. V tom ma ale prebrala Dominova veta: „Stalo sa niečo zlé...“, ktorá odštartovala nepríjemné dopoludnie. Domino úspešne sformátoval úložisko všetkých záberov z dronov a Soničky (kamera Sony). Už mi to párkrát vysvetľoval, ale vždy zabudnem, ako sa mu podarilo zneškodniť (prevažne) vlastné dielo z posledných dní. Každopádne nás čakali hodiny neúspešného získavania záberov naspäť... o to úspešnejší sme ale boli v lamentovaní nad tým, aké boli tie zábery úžasné. No Domino, ako hovorí staré príslovie: Dvakrát mysli, raz formátuj. Ale inak je to celkom šikovný chlapec.
Postupne sme sa však z tejto agónie otrepali a s očakávaním jasnejšej budúcnosti (a predovšetkým jasnejšej večernej oblohy) sme sa vybrali smerom do Henningsvaer (Takto sa to píše? Asi hej.). Cestou sme sa ešte zastavili na pláži, ktorá bola tvorená prevažne veľkými kameňmi. Zaujal nás na nej výhľad na nekonečný rad zasnežených kopcov rozmanitých tvarov. Nad nimi sa zhromaždili nízke oblaky, cez ktoré miestami prenikali slnečné lúče, ktoré sa od pokojnej morskej hladiny odrážali a dotvárali krásnu scenériu. Toto miesto bolo fascinujúce a to sme ešte netušili, čo nám ponúkne o pár hodín.
Každopádne sme pokračovali do Henningsvaer, čo je trochu väčšia (prekvapivo rybárska) dedina... a ktovie, možnože je to dokonca mestečko. Časť domčekov je postavených priamo na vode, pri nich je pristavené veľké množstvo malých rybárskych lodí a lodičiek, pričom celú atmosféru ešte dopĺňa pach rýb. Posledné hodiny pred zotmením sme strávili precházdaním sa po mólach či uličkách. Priamo pri práce sme sledovali rýbarov, ktorý pripravovali čerstvo ulovené ryby na sušenie a ukladali ich na typické drevené stojany, ktoré boli takmer všade, kam človek dohliadol. S rybármi sme prehodili pár slov, dozvedeli sme sa, že ryby sa týmto spôsobom sušia približne 3 mesiace a aj to, že o aký druh ryby ide (ale to som zabudol :D). Dovolili nám takisto spraviť krátke videjko, ktoré ich zachytávalo pri práci.
Celý deň som po očku sledoval appky pre predpoveď viditeľnosti polárnej žiary. Solárna aktivita, ktorá je pre tento jav potrebná, bola na dosť vysokej úrovni. Horšie to bolo s oblačnosťou, ktorá bola proste nahovno. Kým sme čakali v aute, prešiel som na nete všetky možné meteorologické stránky a snažil som sa zistiť, v ktorej časti ostrovov by mohla byť viditeľnosť lepšia. Výhliadky neboli vôbec priaznivé a pomaličky sme začali ľutovať, že sme v predchádzajúcich dňoch nevenovali väčšiu pozornosť hoci slabším, no predsa polárnym žiaram, ktoré človek nevidí len tak (hlavne, keď býva v Strednej Európe). Raz za čas niekto z nás vyšiel z auta skontrolovať, ako to vyzerá s oblakmi, no keď sa situácia časom vôbec nemenila, tak sme sa rozhodli zmeniť miesto.
Pomedzi to všetko som viedol smskovú konverzáciu s našimi hostiteľmi, ktorí sa o nás, ako každý večer báli a vypisovali mi, že kde sme. Po tom, ako som im vysvetlil situáciu a to, že čakáme, či sa neobjaví polárna žiara, mi prišla legendárna SMSka, na ktorú si s chalanmi často so smiechom spomenieme: „No more aurora today. Get back“... ani nevedeli, ako veľmi sa mýlili. Boli sme už na ceste naspäť, keď chalanov (tých, čo mali foťáky) znova zaujala rovnaká pláž, ako cestou tam, tentokrát v nočnom prevedení. Matej odstavil naše požičané fáro na malom parkovisku a spolu s Dominom sa vydali na pláž. Ja som s Mišom ostal v aute. Z oblohy sa akoby zázrakom vytratili všetky oblaky.
Za nami prudko zabrzdilo auto a vyskočil z neho chlapík, ktorý začal brutálne vykrikovať a my sme vôbec nechápali, čo sa deje. Na oblohe sa zjavil pomerne nejasný zelený obláčik a to chlapíka pri nás vyburcovalo ešte k väčšiemu vykrikovaniu, ktoré v prepise píš ako počuješ znelo nejako takto: „Ic kaming, ou maaaaj,... ic gona bi kejpí six, ... pííííp, ic gona bi vanderful, píííííp ... ic kejpí six!!!!“. Bol to miestny aurora hunter, ktorý už tušil, čo bude nasledovať. Všetci sme rýchlo zbehli na pláž a začali sme sledovať najpôsobivejšie prírodné divadlo svojho života.
Nad horami, ktoré sa týčili pred nami, sa vytvárali zelené pásy, ktoré priam žiarili. Uchvátení týmto javom sme si chvíľu nevšimli, že za nami sa vytvárajú ešte krajšie zelené útvary, tentokrát pripomínali akoby točiaci sa vír. Prepukla v nás úžasná eufória, kričali sme po sebe a nevedeli sme, kam skôr pozerať. Po pár minútach bola žiara po celej oblohe, niekde vytvárala tenšie pásy, inde zas pripomínala plachtu vlajúcu vo vetre. Niektoré útvary zostávali statické, iné sa zas rýchlo menili. Miestami žiara prechádzala až do ružovej farby. Celé toto divadlo sme mohli sledovať vlastne dvakrát, pretože pokojná morská hladina pôsobila ako zrkadlo a ešte viac dotvárala atmosféru. Takto to trvalo hodinu, možno dve, ani neviem. Nedokázali sme vnímať čas a podľa mňa ani to, čo sa deje okolo nás, kedže najčastejšie slovo bolo „neuveriteľné“. Aby ste ma mohli lepšie pochopiť, ponúkam pár sekundový timelapse.
Po nejakom čase som si spomenul aj na moje slovo, ktoré som dal spolubývajúcemu pred odchodom, že keď budeme vidieť poriadnu polárnu žiaru, tak si s ňou spravím fotku iba v trenkách. A tak som zhodil veci a zo dva-tri krát zapózoval. Pri tom vytŕžení človek niečo ako zimu proste ani nevníma. No dobre, kecám, bola mi riadna zima, ale dalo sa to vydržať.
Doteraz si spomínam aj na aurora huntera, ktorý začal vykrikovať, že ide na svoje tajné miesto do Henningsvaer a snažil sa bežať po tej pláži s veľkými kameňmi, v jednej ruke statív, v druhej foťák. Po pár metroch samozrejme padol, ale vôbec ho to netrápilo a bežal ďalej. Po pár krokoch bol na zemi znova, pričom krásne plesol o tie kamene aj statív s foťákom, čo ho ale vôbec neznepokojilo a naďalej utekal. Po asi tak dvoch hodinách sa obloha, znova akoby zázrakom, zatiahla. Fotky, videá či timelapse boli porobené, obloha bola zamračená a tak sme nasadli do auta a šli na ubytko. Myslím, že každý z nás v hlave spracovával a stále moc nechápal, že čo sa to vlastne udialo…
Niekedy sa ma ľudia pýtajú, aká je tá polárna žiara naživo. Je to aj v skutočnosti vidieť tak silno alebo je to len na fotkách? Povedal by som to takto. Rozdiel medzi slabou a silnou polárnou žiarou je asi ako rozdiel medzi tým, keď buchnete petardu na Mikuláša a tým, keď buchne dynamit. Keď je tá polárna žiara slabšia, tak je to zážitok (väčší ako buchnutie petardy) a poviete si, že je to fakt pekné, ako to v tej prírode funguje. Ale foťák ju naozaj vie zachytiť lepšie a koľkokrát sú fotky krajšie než skutočnosť. No ale keď zažijete silnú polárnu žiaru (ako napr. my tento deň), tak to je explózia emócií ako dynamit, totálna eufória. Vtedy si môžete fotky strčiť za klobúk, pretože sa to s tým skutočným zážitkom nedá porovnávať. Je to proste fakt sila, nedá sa to ani opísať…
V ďalšom pokračovaní denníka nás čaká oddychovejšia nedeľa, počas ktorej navštívime pláž Unstad, kde svoje pohľady upriamime na lofotskú špecialitku - arktické surfovanie. Ďalej bude nasledovať omša a po nej sa pustíme do rozhovorov s domácimi, čo je pre mňa vždy úžasný zážitok, kedy sa snažím pochopiť čo najviac z bežného života týchto ľudí. Takže určite sa máte na čo tešiť!
Ak by Vás čokoľvek ohľadne tohto výletu zaujímalo, nebojte sa využiť diskusiu alebo ma kontaktujte na mojom FB, kde Vám rád odpoviem: https://www.facebook.com/benjamin.paterek.
Na záver si ešte môžete pozrieť videjko, ktoré zhŕňa všetky naše zážitky aj posolstvo tohto dobrodružstva. Majte sa pekne!
Za video a fotky vďačím chalanom z partie, ktorých tvorbu môžete sledovať na týchto odkazoch:
foto: https://www.instagram.com/_dominikphoto_/?hl=cs
https://www.instagram.com/matej.sopor/?hl=cs
video edit: https://www.instagram.com/michal_dia/?hl=cs
