Vzápätí jedným dychom dodal, že to takto nemôže nahlas povedať, pretože je to - napriek slobode slova - v našej krajine zakázané. Reakcie verejnosti na jeho vyhlásenie nenechali na seba dlho čakať. Mnohí sa vtedy ohradili, že takéto videá (rozumej – s nebezpečným obsahom, hlúpym názorom) by sa vôbec nemali zdieľať. Nesúhlasím s názorom mladého chlapca, ani s jedincami, ktorí jeho názory zdieľajú. Pozorne sledujem predvolebné prieskumy a preferencie niektorých voličov. Onedlho budeme rozhodovať o tom, kam bude smerovať v najbližších rokoch naša krajina a aké hodnoty bude prezentovať aj voči ostatnému svetu. Úprimne, niektoré výsledky prieskumov ma desia. Stále ma prekvapuje nielen naivita jednotlivcov či väčších skupín, ale najmä automatické odsudzovanie niečoho, v čo verí väčšina, len tak, z princípu, zo zásady „ísť proti prúdu“. Šokuje ma, keď niektorí jedinci na jednej strane a priori odmietajú väčšinové postoje a na strane druhej kopírujú, či slepo veria názorom iných jednotlivcov bez toho, aby si sami vyhľadali, preštudovali a overili informácie a fakty a až potom zaujali vlastné stanovisko. Šokuje ma to a zaráža. Vrátim sa k vyhláseniu dotyčného o neexistencii holokaustu. Fakt, že niekto popiera udalosti, ktoré sa reálne odohrali, a ešte pritom vyhlasuje, že neexistuje sloboda slova - to nie je len nedostatočná informovanosť. To je aj absencia kritického myslenia. A v neposlednom rade, z môjho pohľadu, absencia akejkoľvek ľudskosti.
Strávila som polrok v Poľsku, krajine našich blízkych susedov, ktorí majú holokaust navždy vrytý vo svojej pamäti, vo svojich životoch. Aj preto sa na mnohé fakty, známe pre mňa dovtedy iba zo školských lavíc, dokumentov či filmov, pozerám trochu inak. Emotívnejšie. Viac vnímam nielen prítomnosť, ale aj odkaz histórie, ktorý do nej zasahuje, či chceme, alebo nie. Nebolo pre mňa možné žiť v tejto krajine a nevnímať prítomnosť cez stopy minulosti. Mestá, pamätníky, ľudia - všade na vás dýcha minulosť, šťastná, ale i smutná. Aj tá, ktorá sa priamo dotýka Židov, holokaustu. Zrazu to vnímam inak, už to pre mňa nie sú len strohé učebnicové fakty. Je to pre mňa niečo oveľa osobnejšie, citlivejšie. Preto je pre mňa nepredstaviteľné, ak niekto tvrdí, že koncentračný tábor (napriek tomu, že pozostatky tohto miesta osobne navštívil a zažil ich atmosféru) je len za marketingovým ťahom pre turistov. Ja by som to vysloviť nedokázala.
Dnes často skloňujeme pojem sloboda slova, ale som presvedčená, že mnohí jedinci si ho vysvetľujú nesprávne. Naozaj sloboda slova znamená, že môžeme šíriť akékoľvek myšlienky, fakty, názory? Samozrejme, každý z nás si chce zachovať právo slobodne prejaviť vlastný názor a zároveň mať možnosť počúvať názory ostatných. Je to jedna z našich občianskych slobôd. Žijeme predsa v slobodnej spoločnosti. Avšak, nemôžem si pomôcť, v tejto súvislosti mi ihneď príde na um staré známe „Sloboda jedného človeka končí tam, kde začína sloboda druhého“. Existujú predsa hranice. Úplná sloboda prejavu nie je bez problémov. Úmyselné, ale i nevedomé šírenie klamstiev, nebezpečných prejavov, či poburujúcich názorov určite nie je v civilizovanom svete v poriadku. A to by nám nemalo byť ľahostajné. Žijeme v slobodnom a demokratickom štáte a musíme si uvedomovať nielen svoje práva a slobody, ale i povinnosti. Zodpovedne sa stavať k svojim prejavom a vystúpeniam, najmä, ak sa dotýkajú ostatných ľudí. Ľudí, ktorí žijú v našej krajine a tvoria väčšinu obyvateľov, ale i tých, ktorí patria k rôznym národnostným a etnickým skupinám, či ľudí rozmanitých náboženských vierovyznaní. Nie je v poriadku, ak porušujeme slobody iných ľudí. Nie je v poriadku, ak svojim prejavom ohrozíme bezpečnosť, zdravie, morálku či práva kohokoľvek.
Vieme však ešte rozlišovať hranice? Sme dostatočne vnímaví a citliví? Vieme, kedy je sloboda nášho prejavu namieste a kedy už zasahuje do slobôd druhých? Asi budem priveľmi striktná, no pre mňa stále existujú hranice, ktoré by sa už nemali prekročiť. Je prinajmenšom bezcitné sedieť oproti človeku, ktorému v koncentračnom tábore zahynula rodina, priatelia a tvrdiť mu, že je to všetko len výmysel, „prekrútená história“, či marketingová stratégia. Stratili sme ľudský pohľad na vec? Či len niečo slepo obhajujeme preto, aby sme boli „iní, zaujímaví, moderní“?
Premýšľam nad tým, ako veľmi nás vlastná skúsenosť ovplyvňuje. Ak niečo zažijeme „na vlastnej koži“, ak spoznáme konkrétnych ľudí a ich osudy, súčasné, či minulé, vidíme a zvažujeme veci zrazu celkom inak. Viac sa nás dotýkajú. A tak je to i s holokaustom. Možno čas, ktorý od týchto udalostí prešiel, sa niekomu zdá pridlhý na to, aby sa nás takéto veci dotýkali. Možno je pre nás ťažké predstaviť si, aké hrôzy museli títo ľudia prežiť. Predstaviť si, aké to bolo, keď vám rodinu, najbližších odvážali preč. Je ťažké si predstaviť život bez tých, ktorí sa už nikdy nevrátili späť. Neľahko sa mi o takýchto veciach píše. No ešte ťažšie sa mi počúva, keď niekto popiera holokaust. Keď sa tak veľmi snaží „zaujať“ svojim slobodným prejavom a pritom rozpráva len naučené frázy, o ktorých ani príliš nepremýšľa. Rozumie takýto človek pojmu sloboda slova? Nie som si istá. A zaráža ma, keď niekto bez rozmyslu prikyvuje, súhlasí... Mrzí ma, že sú niektorí ľudia ľahostajní k takýmto prejavom.
V týchto dňoch nám masmédia ponúkajú výsledky volebných prieskumov a preferencií. Kto získa nakoniec naše hlasy? Akých jednotlivcov, či skupiny podporujeme? Nezašli sme v našej slobode priďaleko? Neprekročili sme pomyselné hranice? Zdá sa mi, že sme príliš benevolentní. Problémom zostáva, že mnoho ľudí nerozumie správne obsahu a významu týchto pojmov ako demokracia, či sloboda slova, avšak to im nebráni „oháňať sa“ nimi a argumentovať, najmä v rôznych internetových diskusiách. Žijeme v demokratickej krajine, sloboda slova je našim právom a výsadou. To ale v žiadnom prípade neznamená, že ju môžeme zneužívať.
