Daňový úrad začal daňovú kontrolu štandardným spôsobom a expedoval oznámenie o výkone daňovej kontroly. Daňový subjekt sa nechal v daňovej kontrole zastupovať účtovníkom ako splnomocneným zástupcom. Problém bol, že účtovník agendu nezvládol a prestal komunikovať so správcom dane. Spoločnosť s ručením obmedzeným nepredložila daňovému úradu účtovníctvo za kontrolované zdaňovacie obdobie. Daňový úrad to vyhodnotil ako obštrukciu daňového subjektu a inicioval určenie dane podľa pomôcok. Má na to správca dane právo? Je tento proces nezvratný? Akým spôsobom sa vyčísľuje daň podľa pomôcok? Je tento postup pre daňový subjekt výhodnejší ako štandardná daňová kontrola vykonávaná na základe dokazovania?
Autor sa počas svojej právnej praxe dostal do kontaktu s cca desiatimi prípadmi určenia dane podľa pomôcok: vo všetkých prípadoch žaloval finančnú správu a vo všetkých 10 prípadoch súdny spor vyhral. Faktom je, že pri vyčísľovaní dane podľa pomôcok daňový úrad používa tzv. indície a výsledná daň je charakterizovaná merítkom „približne“. Daňový úrad má právo určiť daň podľa pomôcok a akonáhle tento model naštartuje, je to nezvratný proces. Finančná správa ale robí v praxi pri využití tohto inštitútu 3chyby. Daňový úrad by mal využiť ako pomôcky informácie, ktoré má zo zdaňovania kontrolovaného daňového subjektu, resp. podobných daňových subjektov v regióne alebo segmente podnikania. Prvou chybou daniarov je, že tento atribút v praxi nenaplnia a vôbec nezohľadnia číselné údaje týkajúce sa zdaňovania spoločnosti za predchádzajúce roky. Najčastejším dôvodom určenia dane podľa pomôcok je nepredloženie účtovných dokladov daňovým subjektom. Ak daňový subjekt po začatí procesu určenia dane podľa pomôcok komplexné účtovníctvo predloží, daňový úrad podľa dikcie zákona môže, ale nemusí využiť účtovné doklady ako pomôcky. Daňové úrady zatiahli ručnú brzdu a na 100 % účtovné doklady ako pomôcky nevyužívajú. A to je druhá chyba daniarov. Treťou chybou je, že daňovíúradníci postupujú často nelogicky a pri dani z pridanej hodnoty (DPH) priznajú DPH na vstupe v nulovej výške, ale DPH na výstupe určia v stopercentnej výške. Finančná správa akoby etablovala novú daň: ťažko povedať, či to je daň z obratu, ale DPH to určite nie je. Daňou z pridanej hodnoty sa zdaňuje (ako samotný názov naznačuje) pridaná hodnota tovarov a služieb a táto nepriama daň má byť neutrálna. V praxi je rozdiel dane ťažké vyčísliť aj na základe štandardného dokazovania a dvojnásobne to platípri vyčíslení dane na základe pomôcok, kedy sa daňové úrady pohybujú „na tenkom ľade“.
Autor ako daňový advokát zastupoval v súdnom konaní daňovú kauzu, v ktorej daňový úrad vyrubil DPH na základe pomôcok. Daňovú kontrolu vykonával Daňový úrad Prešova týkala sa 12 zdaňovacích období na DPH. Správca dane začal daňovú kontrolu na DPH firmy, ktorá prevádzkovala tenisové kurty a verejné kúpalisko. Spoločnosť sa dala v daňovom konaní zastúpiť inžinierom ekonómie, ktorý nebol daňový poradca. Problém začal na začiatku daňovej kontroly, pretože daňový úrad vyzval daňový subjekt na predloženie účtovných dokladov za kontrolované zdaňovacie obdobia. Spoločnosť s ručením obmedzeným nereagovala. Daňový úrad doručil jednu výzvu, vzápätí druhú výzvu. Pochopiteľne všetky výzvy doručoval splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu. Spoločnosť daňovému úradu žiadne účtovné doklady nepredložila. Prešlo pol roka a daňový úrad stratil trpezlivosť a vydal oznámenie o určovaní dane podľa pomôcok. Problém je, že je to nezvratný proces a daňový úrad sa nemôže naspäť vrátiť k štandardnej daňovej kontrole vykonávanej na základe dokazovania. Vtedy sa o situácii dozvedel konateľ daňového subjektu a po čase účtovné doklady kontrolnej skupine predložil. Kontaktoval splnomocneného zástupcu so žiadosťou o vysvetlenie a ten sa priznal, že zastupovanie nezvládol. Podpísal dokonca pred notárom čestné vyhlásenie, že sa psychicky zrútil a že spoločnosti nahradí vzniknutú škodu. Daňový úrad ale nepresvedčil; správca dane dorubil spoločnosti rozdiel dane vo výške cca 100 000 € na základe pomôcok. Urobil to ale alibisticky tak, že priznal spoločnosti DPH na vstupe vo výške 0 € a DPH na výstupe určil v plnej výške. Odvolanie v daňovom konaní bolo neúspešné. Vtedy do „hry“ vstúpil autor ako advokát a napadol právoplatné daňové rozhodnutia na súde. Musel podať 12 správnych žalôb,pretože finančná správa expedovala 12 rozhodnutí (za každé zdaňovacie obdobie samostatne). Len na súdnych poplatkoch zaplatil žalobca 840 € (12 x 70 €). Žalovaný sa bránil v súdnom konaní argumentom o nepredložení účtovných dokladov počas daňovej kontroly a tým, že neskôr predložené účtovníctvo mohol, ale nemusel použiť ako pomôcky. Žalobca oponoval, že účtovníctvo daňovému úradu nakoniec predložil, správca dane ním disponoval v čase vydania rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane a mal ho použiť ako pomôcky pri vyrubení dane. Žalobnou námietkou bolo, že daňový úrad priznal s.r.o. odpočet DPH v nulovej výške. Podľa dikcie zákona daňový úrad mal použiť ako pomôcky informácie, ktoré mal zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu z predchádzajúcich zdaňovacích období,resp. podobných daňových subjektov. Správca dane pomôckami (indíciami) disponoval, pretože mu relevantné informácie predložil kontrolovaný daňový subjekt v prehľadnej tabuľkovej forme. Autor vo všetkých 12 daňových kauzách súdny spor vyhral (razom mu stúpla úspešnosť) a ušetril klientovi na daňovom dorubku 100 000 €.Vznikol z toho aj zaujímavý súdny judikát. Pokiaľ ide o žalovanie nároku na náhradu škody od účtovnej firmy,bola to insolventná eseročka s minimálnym základným imaním 5 000 €, a preto potenciálna vymožiteľnosť pohľadávky rovná sa nula bodov. Ako to dopadlo so samotným účtovníkom informačné zdroje už neuvádzajú.
