1. KONCIPIENTSKÁ PRAX (2000 – 2003): Koncipientskú prax som vykonával v advokátskej kancelárii v Trnave v rokoch 2001 – 2003. Jeden rok mi Slovenská advokátska komora (SAK) započítala z právnej praxe právnika oddelenia právnych služieb a daňovej exekúcie vtedajšieho pracoviska Daňového riaditeľstva SR v Trnave, kde som 2 roky pracoval ako absolvent práva v rokoch 1998 – 2000. Bola to dobrá škola života: keby som nezačal pracovať po vysokej škole vo finančnej správe, pravdepodobne by som sa na daňové právo nikdy nešpecializoval. V tom čase sa daňové subjekty báli žalovať daňový úrad. To v súčasnosti už neplatí a daňové právo sa ukázalo ako výborná a lukratívna špecializácia. Keď som skončil právnickú fakultu, správne súdnictvo bolo jednoinštančné a proti rozsudku Najvyššieho súdu SR nebolo možné podať odvolanie. Ja som 2 roky, ktoré som pracoval na daňovom riaditeľstve, chodil na Najvyšší súd SR ako na “klavír”, priemerne 1x týždenne. Za dva roky som zastupoval štát v cca 100 daňových kauzách, väčšinou úspešne. Teraz sa ako daňový advokát dostanem na Najvyšší súd SR 1x ročne, ak vôbec. Môj advokát – školiteľ bol pôvodne komerčný právnik, po zlúčení obidvoch právnických komôr sa z neho stal advokát. Preto ako bývalý „komerčák“ neinklinoval k trestnému právu. Advokáta som spoznal ešte ako študent právnickej fakulty, pretože som v jeho kancelárii praxoval v roku 1996 a 1997 ako praktikant 3. a 4. ročníka Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Volal som ho “šéf”. Boli na ňom úsmevné dve veci: vlastnoručne sa podpisoval tak, že súčasťou jeho podpisu bol na začiatku akademický titul JUDr. A že v tom čase nevedel zapnúť počítač, nie to ešte poslať e-mail (to sa medzičasom zmenilo). Ale mal som ho rád. Imponovalo mi, že na tie časy mal peniaze a že mal úspech u žien. Bol to fešák, bol vždy opálený a 3x do týždňa chodil cvičiť do posilňovne. Väčšinou do fitness centra Fortuna Trnava, v ktorom som ja trénoval tiež ako 19-ročný prvák na právnickej fakulte počas ročnej súťažnej epizódy v kulturistike. Šéf mal advokátsku kanceláriu v centre Trnavy a mal prenajatý pomerne veľký nebytový priestor (3 kancelárie). Pamätám si, že ho raz vykradli, vylomili všetky zámky na dverách a ukradli mu aj finančnú hotovosť, ktorú držal v kancelárii. Po 20 rokoch mi na šéfa zarezonovali 3 spomienky. Raz som vošiel poobede nečakane do kancelárie a pamätám si, že sedel v sprievode mladšej ženy a pravdepodobne som ich vyrušil z dôverného rozhovoru. Pretože sa obidvaja odmlčali a bolo vidieť, že je im moja náhla prítomnosť nepríjemná. Pamätám si ale, že asi o týždeň neskôr zinkasoval od klienta honorár 10 000 Sk v hotovosti, a to bol spokojný. Na tie predeurové časy to bola relatívne vysoká suma peňazí. Raz som mu pomáhal prekladať z anglického jazyka kúpnu zmluvu so zahraničným klientom (v tom čase mal aj realitnú kanceláriu, ktorú neskôr prenechal synovi). Zahraničný klient bol aj osobne prítomný, šéf nevedel po anglicky, len po rusky. S mojím výkonom tlmočníka bol spokojný, pretože mi po uzavretí obchodu dal 500 slovenských korún cash, čo ma potešilo, pretože som to bral ako prácu a s extra peniazmi navyše som nepočítal.
2. ŠÉF: Po čase oslavoval životné jubileum: 50. narodeniny. Zaujímavé je, že v čase, keď ja píšem tieto riadky, zostáva mi do dosiahnutia tohto životného míľnika necelý 1 rok. Objednal si na oslavu sálu v historickom centre Trnavy vedľa radnice, ktorá sa vtedy volala “Prašná brána”. Ja som na oslavu pozvaný nebol, ale pomáhal som mu s organizáciou. Imponovalo mi, že okrem spoločenskej sály si prenajal apartmán v podkroví a že si so sebou doniesol rezervnú košeľu. Išli sme spolu výťahom do apartmánu niekoľko hodín pred oslavou. Šéf pozrel v kabínke výťahu smerom hore, pretože výťah mal zrkadlový strop. Prerušil mlčanie: „Paťo, vieš kedy som prvýkrát zistil, že začínam plešivieť?“„Neviem”, začudoval som sa otázke. „Keď som išiel v podobnom výťahu, ktorý mal zrkadlový strop kabínky, ako je tento”, odpovedal. „Vôbec to nevidieť”, našiel som diplomatickú odpoveď. Napokon, ja som bol nižší od neho, takže na temeno hlavy som mu nedovidel. „Na čo potrebujete apartmán a rezervnú košeľu, keď oslava sa uskutoční dole v sále?”, nedalo sa mi nespýtať. „Aby som sa mal kde prezliecť a kde si oddýchnuť”, reagoval. Apropo, bol to jediný človek v mojej profesionálnej kariére, ktorému som hovoril “šéf”. Tretí spoločný zážitok sa týkal mimopracovného života. Približne o rok neskôr som s vtedajšou priateľkou bol na turistike a kráčal do kopca k Smolenickému zámku. V skupine ľudí, ktorí išli naproti nám, som spoznal šéfa. On ma zbadal skôr, ako ja jeho, z diaľky sa usmieval a mal na sebe športové značkové oblečenie. „Ahoj Paťo, na výlete? Predstavíš mi svoju priateľku?” Oni dvaja sa dovtedy nevideli naživo, poznali sa iba z rozprávania. Predstavil som ich. Priateľka mala v tom čase asi 21 rokov. Bolo to malé (vysoká len 150 cm), nežné, milé, usmievavé žieňa s dlhými kučeravými čiernymi vlasmi. Bývala v Bratislave a študovala 2. ročník farmáciu. „Slečna, vezmi si ho za manžela. Takého dobrého a inteligentného chlapca už v živote nenájdeš!”, prekvapil ma šéf poznámkou. Bol som rád za jeho slová, pretože to bol kompliment a snažil sa mi pomôcť. Ale bol som aj zaskočený, pretože ma vykreslil lepšie, ako je realita, a v tom čase som na manželstvo vôbec nemyslel. Mal som 26 rokov. Potom v sebe nezaprel otcovský inštinkt, odviedol si ma stranou a položil mi otázku: „Už si videl jej mamu? Ako vyzerá?” „Na svoj vek dobre”, nechápal som otázku. „Prečo sa pýtate?”. Ako je pravdepodobne z predchádzajúceho textu zrejmé, ja som šéfovi vykal a on mi tykal. „Pretože každá žena bude vyzerať ako jej matka, keď bude staršia. Vezmi si len ženu, s ktorej matky výzorom budeš spokojný”, usmial sa pod fúzy. On fúzy skutočne nosil a bol jeden z mála mužov, ktorým fúzy svedčili. Fúzami mi pripomínal môjho otca, ktorý ichnosil celý život. Dokonca mali aj podobný vek. Aj keď by sa na svete asi nenašli odlišnejší muži. Ja som mu odpovedal: „Hmm” bez nejakej konkrétnej odpovede, či súhlasím alebo nesúhlasím. Ale on si moju reakciu už nevšímal, pričom myšlienku vyslovil s takým zaujatím, ako keby bol o nej stopercentne presvedčený. Keď som už bol starší, často som na jeho slová myslel, a zistil som, že šéf mal pravdu.
3. „MÚTIŠ VODY PREŠOVSKÉHO PRÁVNICKÉHO RYBNÍKA“: Šéf ešte stále žije a funguje ako advokát. Je to jeden z najstaršíchadvokátov, ktorých poznám, a ktorý reálne vykonáva právnu prax. Úplne najstarším advokátom, ktorého som stretol, bol prešovský advokát, ktorý mal skoro 90 rokov a zastupoval poškodeného v trestnej kauze ex offo podvodu, z ktorého bola obvinená americká klientka slovenského pôvodu. Vyšetrovateľ ju obvinil z podvodu preto, že mala údajne zatajiť závet svojej matky, bez existencie ktorého bola jediná univerzálna dedička. Ako advokátovi sa mi ale podarilo dosiahnuť na súde jej úplné oslobodenie spod obžaloby. Pre ňu to všakznamenalo, že niekoľko rokov nemohla prísť na Slovensko, pretože tak dlho sa viedlo trestné konanie.Šéfa som naposledy stretol pred 4 rokmi, mal v tom čase 73 rokov. Bol už pochudnutý, zostarnutý, ale stále bol opálený, mal svoje typické fúziky a živé modré oči. V súčasnosti (2024) má 77 rokov. Je o jeden týždeň a 2 roky starší od môjho otca, dokonca sú obidvaja dátumom narodenia marcoví. Možno preto som v ňom videl druhého otca, pretože má syna v mojom veku, ročník 1975. On má dvoch synov, obidvaja absolvovali strednú zdravotnícku školu a ani jeden z nich nevyštudoval vysokú školu. Raz mi prezradil, že ho škrie, že ani jeden jeho syn nevyštudoval právo. Ale na verejnosti to často nehovoril. Navštívil som ho v realitnej kancelárii jeho syna. Nečakal som, že tam bude aj šéf. Nevedel som, že ešte vykonáva právnu prax. Stratil som s ním kontakt: naposledy sme spolu telefonovali pred 5 rokmi, keď potreboval poradiť v jednej právnej veci. „Ahoj Paťo”, slušne pozdravil, keď som prišiel do realitnej kancelárie. „Zdravím pán doktor. Nečakal som, že tu dnes budete”. „Ja chodím do práce len 1-2 dni do týždňa. Mám ešte niekoľko klientov, ktorí zostarli so mnou, a ex offo veci. A syn je taký milý, že mi prepožičiava kanceláriu”, reagoval. Chvíľu sme nezáväzne konverzovali. „Bol som nedávno v Prešove na súdnom pojednávaní. Išiel som na otočku, tak som sa Ti neozval. Po pojednávaní ma oslovil prešovský advokát protistrany, či som z Trnavy a či poznám doktora Benčíka”. „Jasné, je to môj bývalý advokátsky koncipient. Prečo sa pýtate?”. Potom mu prešovský advokát povedal, že Benčík preberá jeho kolegom klientov a že, cituje, „múti vody prešovského právnického rybníka”. Ja som zosmutnel, že kolegovia ma ohovárajú pred mojím bývalým šéfom. „Neblázni, buď rád, že ťa spomínajú a že si to o tebe skutočne myslia. Najhoršie by bolo, keby o tebe nehovorili vôbec a keby si nikomu z advokátov nestál ani za zmienku”. Tento jeho pozitívny prístup sa mi páčil a keď som sa nad tým zamyslel, zase mal pravdu.
4. PRESŤAHOVANIE DO PREŠOVA: Napriek charizme a ľudskému prístupu šéfa a tomu, že mi dal šancu (koncipientske miesto v advokátskej kancelárii sa ani teraz a ani v tom čase nehľadalo ľahko), nemal som štandardnú koncipientsku právnu prax, akú mali moji koncipienti. Problém bol, že môj šéf bol bývalý „komerčák“. Ja som v tom čase sedel na dvoch stoličkách: okrem právnej praxe advokátskeho koncipienta som pracoval ako externý redaktor sekcie Legislatíva a podnikanie v ekonomickom týždenníku TREND. Ten v tom čase vychádzal po vzore Financial Times na lososovom papieri. Oficiálna odpoveď na otázku prečo, je, že koncipientsky plat bol príliš malý a že som potreboval dve práce, aby som vyžil. Po skončení koncipientskej praxe v roku 2003 som sa presťahoval do Prešova, kde som si otvoril novú advokátsku kanceláriu. Zaľúbil som sa do 18-ročnej prešovskej slečny, kvôli ktorej som sa odsťahoval na východ do Prešova. Nikdy by som nepovedal, že skončím v metropole Šariša, ale musel som vybalansovať protiprúd východniarov, ktorí masívne prichádzali do Bratislavy. Môj otec sa s tým nevedel zmieriť a ešte aj po 15 rokoch, čo som sa odsťahoval do Prešova, sa ma často spytoval, kedy sa vrátim do Trnavy. Ale mne ako pôvodom Stredoslovákovi mentalita východniarov vyhovovala viac, ako Trnavčanov,a v Prešove sa mi zapáčilo. Preto som tu zostal. V tom čase to bol ale riskantný krok. Kolegovia z Trendu si mysleli, že som si v Prešove našiel dcéru milionára a že na otvorenie advokátskej kancelárii čaká „x“ klientov. Pravdou bolo, že počet klientov advokátskej kancelárie bol v čase otvorenia dňa 01.09.2003: 0. V Trnave som nechal rodinu, prácu, známych, prostredie, v ktorom som vyrastal a ktoré som dôverne poznal. Pamätám si na moju prvú klientku, ktorá prišla do advokátskej kancelárie. Bola to seniorka, ktorá potrebovala právnu radu z pozemkového práva a zorientovať sa v problematike susedských sporov. Klientka ma prekvapila, pretože prišla hneď po vyvesení tabule advokátskej kancelárie na budovu a nebol som ešte na konzultácie s klientmi materiálne vybavený. V kancelárii som mal totiž jedinú stoličku, na ktorej som sedel ja. Chýbal oválny rokovací dubový stôl so šiestimi stoličkami z masívneho dreva, ktoré som si zaobstaral o niekoľko mesiacov neskôr, a ktorý mám po 20 rokoch dodnes. Klientku som pochopiteľne nechal posadiť na otáčaciu stoličku a ja som počas celej konzultácie stál, opretý o písací stôl. Konzultácia trvala asi jednu hodinu. To boli ťažké začiatky profesionálnej kariéry advokáta. Za konzultáciu som si vyžiadal honorár 200 korún (6,64EUR). Na moje prekvapenie klientka nemala peniaze v hotovosti a prisľúbila mi, že mi do týždňa zaplatí honorár na bankový účet. Prešiel týždeň, dva, a peniaze mi na bankový účet nenabehli. Klientku som chcel urgovať s úhradou, viackrát som jej telefonoval, ale neúspešne. Telefón najprv zvonil, ale po niekoľkých mesiacoch bola telefónna stanica nedostupná. Takto neslávne sa skončila moja historicky prvá konzultácia v advokátskej kancelárii. Vrátim sa ešte na niekoľko slov k šéfovi. Vždy spomínam na šéfa s vďakou a rešpektom. Mal som ho a mám ho rád, akoby bol mojím druhým otcom. Podieľal sa na formovaní mojej osobnosti ako právnika. Myslím, že sympatie boli vzájomné. Jeho syn mi prezradil, že otec síce nemá Facebook, ale že mu sem tam ukáže môj profil na Facebooku. „Tvoje úspechy ho potešia. Vidí sa v Tebe, Paťo”, napísal mi jeho syn v správe. Ja som sa nad tými slovami pousmial a uvedomil som si, že je čas napísať ďalšiu kapitolu.
