S Dominikou sme sa spoznali v júli roku 2015. Doteraz nevieme kedy sme sa videli po prvý krát a za akých okolností. Snažili sme sa nato prísť nespočetne veľa krát aj prostredníctvom informácií podaných od našich známych, ale márne. Od júla do februára som Dominiku videl len pár krát, registroval som ju, ale nediskutoval o nej. No zato jej tvár som si hneď zapamätal, pretože na tak nežné a krehké črty sa zabúda len veľmi ťažko. Samozrejme – Dominikina podobizeň vo mne evokovala istú náklonnosť. Záujem som neprejavoval.
Za časové obdobie júl-február sme sa vídavali v nepravidelných intervaloch. Z času na čas k nám zavítala do podniku, vypila minerálku alebo víno. Nikdy sme neviedli dlhšie rozhovory, ale cítil som, že sa jej páčim. V tom období som nad vzťahom ani nerozmýšľal a preto som sa s ňou nesnažil flirtovať a podobne.
Dominika je vzrastovo vysoká okolo 170 centimetrov chudej postavy. Má dlhé tmavo hnedé vlasy, hnedo-zelené oči. Charakterizujú ju početné znamienka na tvári. Závisí od príležitosti čo má na sebe oblečené, ale prevažne chodí v rifliach a vrchný diel je ovplyvňovaný počasím. Maľuje sa iba pri výnimočných príležitostiach.
Všetko sa zmenilo vo februári, keď prišla na oslavu mojich dvadsiatych narodenín. Dominiku som na oslavu nepozval, pretože ani náhodou by mi nenapadlo, že by mala záujem prísť. Ale prišla s jej vtedajším najlepším kamarátov aj bez pozvania a bol som rád lebo ako som už spomínal, cítil som k nej zo svojej strany náklonnosť.
Oslava prebiehala absolútne klasickým prešovským štýlom. Fľašky obľúbeného destilátu sa vypili medzi sídliskovými panelákmi a následne sa išlo do vybraného podniku.
V podniku Dominika so svojím kamarátom mi ako jediní dali presne o polnoci darček (ostatní mi ich darovali ešte medzi panelákmi) na moje narodeniny. Darček ma veľmi potešil – bol to totiž vankúš s dizajnom masky Dartha Vadera a ja ako obrovský fanúšik filmovej ságy Star Wars som bol z toho nadšený. Všetci sme sa bavili, popíjali. Bol to skvelý večer a to som ešte ani zďaleka netušil aké prekvapenie ma čaká. Ten najkrajší darček aký som mohol na svoje jubilejné narodeniny dostať. Bol to bozk s Dominikou.
A vtedy to všetko začalo. Ešte v deň mojich narodenín som jej napísal správu na Facebooku. Poďakoval som jej za darček, ktorý mi urobil radosť a samozrejme za účasť na mojej oslave. Od tohto momentu sme si písali denno-denne o akýchkoľvek témach. Či už išlo o hudbu, školu, prácu, budúcnosť, vzťah k deťom, názoroch, či dokonca našich minulých vzťahoch; o všetkom sme si dokázali písať až nakoniec dva týždne po mojej oslave sme si povedali, že pôjdeme niekam sami dvaja. Samozrejme mal som prirodzenú trému a staval som sa k tomu stretnutiu s rešpektom. Mal som obavy z trápneho ticha, ale pri Dominike až do teraz som ticho nezažil čiže obavy boli zbytočné.
Piatok, pršalo, 18:38 – vystupujem z autobusu, sadnem si na lavičku pri zastávke a čakám ju. Pochopiteľne, je to žena, takže meškala. Prišla, ani nepozdraví a prvé čo povie: „Ty kokos, ta dobré počasie nám vyšlo“. Už vtedy som vedel, že v ten večer si spolu verbálne užijeme a prvý dojem (veľa ľudí sa mi bude čudovať) bol fantastický.
Namierili sme si to do rovnakého podniku, kde prebiehala aj moja oslava. Sadli sme si objednali sme si niečo na pitie a vtedy začal uragán viet. Rozprávali sme sa o témach akéhokoľvek žánru avšak najmä o tom, že Dominikin plán do budúcna je ísť študovať kriminálnu psychológiu do Walesu. Jej spoločnosť bola pre mňa veľmi príjemným zážitkom, cítil som sa skvelo. Celý večer, respektíve noc prebiehala geniálne. Následne za nami prišla kamarátka s kamarátom. Príchod ďalších dvoch ľudí síce nepokazil celkový dojem z večera, ale nálada mierne degradovala; cítil som potrebu sa s ňou ďalej rozprávať osamote.
Podnik sme opustili okolo štvrtej nadránom. Odprevadil som ju až ku vchodu a vedel som, že ju chcem pobozkať. Cítil som, že po takto skvelom večeri je to moja nepísaná povinnosť. Na druhej strane som vedel, že to chce aj Dominika. Bez zábran som sa tvárou naklonil k jej perám. Ten dotyk pier si budem pamätať azda naveky. Motýliky v bruchu, ľudovo povedané, sa len tak vo mne hemžili. V skratke bolo to krásne. Popriali sme si dobrú noc a išli sme domov.
Akonáhle som prišiel domov a ľahol si do postele cítil som, že toto ani zďaleka nebude koniec. Vedel som, že sa musíme ešte stretnúť a pokračovať v tom, čo sme začali. Poznal som nové dievča. Dievča, ktoré ma očarilo svojou pokorou, láskavosťou, názormi na svet, inteligenciou, charizmou, komunikačnými schopnosťami a zmyslom pre humor. Začal som vyhľadávať jej spoločnosť.
S Dominikou sme sa začali stretávať v pravidelnejších intervaloch. Avšak časovo som bol obmedzovaný prácou takže nebolo nám to umožnené kedykoľvek. Väčšinou pred nočnou sme sa stretli na približne dve až tri hodiny.
Sadávali sme si na lavičku alebo sa len tak bezcieľne prechádzali a kecali sme. Ak bol čas, napríklad víkend, išli sme si sadnúť do našej obľúbenej pizzerie. Z „len“ bozkov na rozlúčku sa stali aj bozky na privítanie a následne aj bozky počas rozprávania sa. Počas sedenia sme sa držali za ruky alebo som ju objímal. Každým jedným dotykom našich pier som sa sám seba pýtal: „Ľúbim ju?“
V našom, zatiaľ len kamarátskom vzťahu sa však vyskytol aj problém. Problém menom Wales. Ako som už spomínal, Dominika tam má v pláne odísť študovať. Niekoľko krát sa stalo, že mi povedala nech si to nerobíme ešte náročnejšie. Vravela, že to nie je rozumné sa namotávať na druhého človeka, keď dobre vieme, že raz odíde za hory – za doly. Koniec koncov po čase som si vedel odpovedať na pred chvíľou kladenú otázku: „Áno, ľúbim ju“.
Jedného dňa sme si sadli do pred pár vetami spomínanej pizzerii a čakal som na správny moment kedy jej to povedať. Bál som sa čo mi nato povie. Odhodlal som sa a povedal Dominike, že ju ľúbim. Viac nádhernejšiu odpoveď azda som ani očakávať nemohol. Odpoveď znela: „Aj ja teba“. Moja tvár v tej chvíli musela vyzerať rozžiarená nočná obloha plná hviezd. Jeden z najkrajších momentov môjho života.
Chodiť sme spolu ešte stále nechodili, pretože vrásky nášmu vzťahu pridávalo uvedomovanie si krutej reality, že raz pôjde preč. Aj napriek všetkým týmto výstrahám vyššej sily sme sa nakoniec dali dokopy.
Bolo to 10. marca 2016 presne o 19:16.
Naša veľká láska sa práve začala. Boli sme spolu šťastní. Najšťastnejší. Tak skvelé dievča vo všetkých smeroch som ešte nikdy nestretol. Nezhody neboli takmer žiadne. Hádky už vonkoncom nie. Keď som videl ostatné páry ako sa dokážu pohádať na absolútnych malichernostiach som si stále vravieval ako mne a Dominike to dokonalo klape. Nijakým spôsobom sme sa neobmedzovali. Nikto z nás nebol, ako sa vraví - pod papučou. Rešpektovali sme sa navzájom. Nepotrebovali sme žiadne väčšie výlety, žiadne aktivity, kde minieme kopu peňazí. Nám stačila lavička, respektíve chodník, po ktorom sme sa prechádzali, rozprávali sa a mali sme sa úžasne. Poznala takmer 95% mojich kamarátov, ktorí na ňu mali veľmi pozitívne reakcie. V tých mesiacoch som bol najšťastnejší chlapec na svete avšak stále ma ťažila ťarcha jej odchodu.
Medzitým som si podal prihlášku na Katolícku univerzitu v Ružomberku. Úspešne som zvládol prijímacie skúšky pre odbor žurnalistiky a začal som sa tešiť na štúdium svojho vysnívaného odboru aj keď stále som rozmýšľal nad tým, či by som radšej nešiel s Dominikou do Walesu pracovať na úkor štúdia. Veľa známych mi vravievalo, že určite štúdia sa nemám vzdať pretože ešte nemôžem predpokladať úspešné spolunažívanie s Dominikou vo Walese. Niekedy v júni som sa rozhodol, že študovať pôjdem. Obaja sme ale stále museli myslieť nato ako odíde.
Ja som to znášal ešte pomerne dobre, ale Dominika nie. Čím bol september, čas jej odchodu, bližšie, tým jej to robilo väčšie vrásky. Niekoľko krát sa stalo, že sa mi rozplakala v náručí so slovami ako sa bojí o náš vzťah. Prosila ma, aby som jej sľúbil, že ju nikdy neopustím. Pár krát dokonca rozmýšľala nad tým, či tu neostane kvôli mne v snahe udržať náš vzťah.
Ja som to, pochopiteľne, nechcel. Nebolo by nič horšie ako keby tu ostala a potom by si to vyčítala. Študovať vo Walese bol jej sen a nerád by som bol ak by sa ho vzdala kvôli mne. Bolo to samozrejme len a len jej rozhodnutie a ak by sa tu rozhodla ostať, nemal by som tú právomoc namietať a na druhej strane v kútiku duše by som jasal.
Po čase to už bolo jasné - odchádza. 9. septembra 2016 o 19:00 má z Letiska Košice odlet do Bristolu. Začali sme sa nato psychicky pripravovať a snažili sme sa spolu byť každú jednu možnú chvíľku nech si užijeme posledné momenty spolu. Čím ďalej, tým viac to na mňa prichádzalo a stalo sa, že som vyronil aj nejakú tú slzu pri uvedomení si, že čoskoro dievča, ktoré tak veľmi milujem mi odíde preč a ja tu ostanem ako sám vojak v poli.
Posledných pár dní pred odletom mala toho Dominika skutočne veľa. Balenie sa, vybavovanie papierov a podobne. Neboli sme spolu až tak často alebo dlho do noci vonku ako by sme možno chceli, ale vážil som si každú jednu jedinú sekundu, ktorú môžem stráviť s mojou milovanou.
Moje myšlienky v hlave vtedy boli veľmi rôzneho charakteru. Na jednej strane som bol až priveľký optimista a myslel som si, že tie tri mesiace, na ktoré bude preč nejako určite zvládneme. Budeme spolu komunikovať prostredníctvom Skype-u. Veď predsa existujú a fungujú vzťahy, ktoré prekonali aj dlhšie časové obdobie jeden bez druhého. No na druhej strane som sa veľmi bál. Bál som sa o náš vzťah, zároveň aj o Dominiku. Väčšinou ma utešovala, že to zvládneme. Budeme spolu telefonovať, „skajpovať“, písať si a pod. Bral som ju za slovo.
V posledný deň pred odletom, keď sme sa lúčili mi dokonca povedala: „V kútiku duše dúfam, že ti žurnalistiku neotvoria a prídeš za mnou do Walesu.“ (Žurnalistika na Katolíckej univerzite sa totiž nemusela otvoriť z dôvodu akreditácií).
Prišiel ten deň. Ten deň, pri ktorom istý kúsok vo mne zomrel. 9. september. V tento nie veľmi spomienkovo veselý deň som spoznal jej rodičov a autom sme vyrazili smer - Letisko Košice (Dominikini rodičia boli veľmi sympatické a veselé osoby. Rád by som ich ešte niekedy stretol.). Cesta sa niesla v pomerne (na moje počudovanie) veselom duchu, ale akonáhle sme prišli na letisko všetkých nálada klesla na bod mrazu lebo sme vedeli čo nás čaká.
Dominika bola celý čas celkom tichá, mne tiež nebolo do reči, ale rozprával som sa s jej rodičmi. Čas odletu sa nezadržateľne blížil a Dominika začala plakať. Ja som sa snažil udržať svoje slzné kanáliky v prirodzenom stave, aby som situáciu ešte väčšmi nehrotil.
Otvorili bránu pre let do Bristolu. Je to tu. Ten moment, na ktorý sme sa pripravovali vyše pol roka. Dominiku som objal a dal jej poslednú pusu na čelo so slovami: „Drž sa tam, milujem ťa“. S jej rodičmi sme sa postavili preč od radu lebo ďalej sme už ísť nemohli. Čakali sme, že jej zamávame na rozlúčku, ale ona nevedela, že sme tam takže sa ani neotočila. Posledné čo som videl, bolo ako dáva letenku pánovi na kontrole a zašla za stenu. To bol posledný moment na pár mesiacov, kedy som videl osobu, ktorú milujem a ktorá mi dodávala toľko šťastia a chuti do života.
Nasadli sme do auta a vyrazili sme späť do Prešova. A vtedy to na mňa všetko doľahlo. Slzy mi tiekli jedna radosť a jej mamke tiež. Začal som si uvedomovať, že tie radostné chvíle, ktoré sme s Dominikou prežívali sa tak skoro nevrátia. Už vtedy mi začalo chýbať jej objatie.
Ešte v ten večer toho istého dňa som išiel s partiou zapiť smútok. Rozprávali sme sa ako obvykle, žartovali sme no neustále som musel myslieť na Dominiku. V jednej chvíli som to ale nedokázal v sebe udržať a rozplakal som sa pred nimi. Vtedy som si uvedomil, čo to vlastne znamená niekoho milovať. Zároveň som pochopil ako neskutočne veľa pre mňa Dominika znamená. Chýbala mi. Kamaráti ma utešovali, že spolu budeme v kontakte a všetko dobre dopadne. Opak bol pravdou.
V prvý deň jej pobytu vo Walese mi písala pre dušu uspokojujúce vety. Následne naša komunikácia rapídne poklesla a písali sme si v intervaloch raz za dva dni. Najprv som chápal, že má tam toho veľa, nestíha a nemá čas, ale po istej dobe som sa začal obávať čo sa medzi nami stalo.
Spočiatku som dával vinu sebe lebo som veľmi tlačil na pílu a snažil som sa s ňou byť v kontakte najviac ako sa to dá. Vravieval som si, že komunikácia vo vzťahu na diaľku je ten najdôležitejší faktor pre udržanie lásky. Pár krát som bol na Dominiku nepríjemný a obviňoval som ju z toho, že mi náročky neodpisuje a stále som sa pýtal sám seba, kde som spravil chybu. Kamaráti tvrdili, že nikde. Vraj som sa choval primerane k situácií a každý jeden človek by mal rovnaké reakcie.
Prvý týždeň, sa priznám, som preplakal. Cítil som sa neopísateľne zle. Chýbala mi. Neustále ma ťažila myšlienka čo tam môže robiť. Pýtal som sa sám seba: „Ako sa má? S kým tam je? Ako vyzerá jej ubytovanie? Kam chodí s kamarátmi? Čo jedáva na obed? Aký má rozvrh hodín? Aké tam je počasie?“ a ďalších x vecí mi nedali spať. Na mnohé som doteraz nedostal odpoveď. Vravela, že všetko sa zlepší akonáhle bude mať WiFi v dome, v ktorom býva a začneme volať na Skype-e a písať si v pravidelnejších intervaloch. WiFi už síce mala zariadené, ale aj napriek tomu sme si len veľmi málo písali. Tvrdila, že nemá čas.
Presne po týždni jej odchodu som sa jej na Facebooku opýtal dve otázky: „Chýbam ti? Ľúbiš ma ešte?“ Na prvú mi odpovedala, že jej momentálne nič nechýba. Na druhú otázku mi odpovedala presne tak ako som najmenej očakával. Napísala mi: „Niečo k tebe cítim. Ale neviem čo.“ V tej chvíli som nevedel či sa mám smiať, plakať alebo náš vzťah okamžite ukončiť. Moje pocity boli zmiešané. Nechápal som tomu. Ani moji kamaráti. Po tom pol roku tak intenzívnej lásky mi po týždni napíše, že nevie čo ku mne cíti. Dominika mi napísala, že potrebuje čas pre seba.
Chápal som to, dal som jej dostatok času. Stále som sa upokojoval myšlienkou, že je tam ešte krátko a práve zažíva takzvaný „boom effect“ z nového prostredia a keď sa dostane do klasického študentského stereotypu všetko sa zlepší a uvedomí si, že jej chýbam. Zlá nálada a pocit vykonania niečoho zlého ma donútili napísať Dominike básničku.
Po piatich dňoch, počas ktorých sme neboli v kontakte som to už nevydržal a tú básničku som jej poslal. Jediné, čo mi nato odpísala je, že som ju rozplakal. Doteraz neviem aké mala myšlienky a pocity z tej básničky.
Začal som uvažovať nad ukončením nášho vzťahu. Celý čas ma ťažil pocit na duši, že ju už nezaujímam alebo že som urobil niečo zlé kvôli čomu nechce so mnou komunikovať. Neustále však Dominika písala, že len nemá čas. Videl som však ako komentuje, respektíve zdieľa obsah na Facebook-u a pýtal som sa, že ak tu je tak prečo mi jednoducho neodpíše? Prečo si nechce písať so svojím priateľom? Ničomu som nechápal a bol som z toho všetkého už vyčerpaný a zmätený.
Jedného dňa sme si písali a začali sme obaja uvažovať nad koncom nášho vzťahu. Hlúposť čo? Veril som, že aspoň sme mohli ísť na Skype a vydiskutovať si to ústne a nie písaným slovom, ale Dominika vraj nemala čas ísť na Skype. V ten deň mi napísala ako veľmi ma miluje a je jej ľúto ako to všetko dopadlo. Mal som na prstoch vtedy veľmi veľa viet ako napríklad: Snažil som sa najviac ako sa dalo. Spravil som pre náš vzťah všetko, aby to mohlo fungovať aj na diaľku, ale ak to nie je obojstranné tak bohužiaľ.
Môj najlepší kamarát, od ktorého sú rady pre mňa veľmi podstatné mi poradil, aby som išiel za ňou do Walesu na rok pracovať a následne si podám prihlášku na vysokú školu tam, kde chodí ona. A to nie len pre záchranu nášho vzťahu, ale aj pre moje štúdium. Predsa tam sú vysoké školy na radikálnej odlišnej úrovni ako u nás na Slovensku. Túto myšlienku som spomenul Dominike. Očakával som oveľa odlišnú reakciu ako tú, ktorú mi podala. Napísala mi, že už nemá záujem o to, aby som za ňou momentálne chodil lebo nie je v najlepšom psychickom rozpoložení. V ten moment som si spomenul na všetky jej správy aj osobné rozhovory, pri ktorých mi plakala v náručí a strašne chcela nech za ňou po čase prídem pretože to tam bez svojho priateľa, ktorého miluje nezvládne. Opäť som nechápal a bol som zmätený, kde som urobil tak zásadnú chybu, ktorá v nej vytvorila nezáujem o môj príchod za ňou.
Hlavou mi preblysol ešte jeden nápad ako to zachrániť. Napísal som jej návrh, ktorý spočíval v tom, že dáme tomu čas. Je tam ešte pomerne krátko a keď si zvykne na prostredie Walesu a vysokej školy budeme spolu viac v kontakte. Ona tento návrh zamietla a povedala: „Podľa mňa to fungovať nebude“. V ten moment som rezignoval a ďalej som sa o záchranu nášho vzťahu nepokúšal. Uvedomil som si jeden podstatný fakt a to je, že sa obaja trápime a nemá to ďalej zmysel; bude lepšie ak to ukončíme.
O dva dni nato, 28. septembra 2016, sme sa oficiálne rozišli. Podotýkam – bolo to cez Facebook. Chcel som to urobiť cez Skype, ale ona nechcela pretože by vraj z jej úst nič nevyšlo pretože by len plakala. Aspoň som videl ako si vážila náš vzťah a začo som jej stál. A tak sa jedna z etáp môjho života skončila. Dievča, s ktorým sme si maximálne rozumeli, dokonale sadli, excelentne spolu vychádzali, rozprávali sa o všetkom som sa rozišiel. Dievča, ktoré mi hovorievalo ako si bezo mňa nevie predstaviť budúcnosť, chce so mnou stráviť celý život a bude ma navždy milovať sa so mnou rozišlo.
Viem, vyznieva to ako reči trinásťročných tínedžerov, ale vzťah s Dominikou bol natoľko intenzívny, že som aj veril týmto vetám.
Stále mám veľa otázok, ale odpoveď na ne už pravdepodobne nikdy nedostanem. Asi sme obaja boli až príliš naivní, že to vydrží. Asi sme veľa očakávali od nášho vzťahu.
