Nemôžeme sa vrátiť do normálu. Musíme ísť ďalej.

Písmo: A- | A+

Je načase, aby sme sa učili viac kriticky myslieť, viac milovať, viac si pomáhať a dôverovať. Ako národ máme šancu sa zlepšiť.

Pani prezidentka Zuzana Čaputová vo svojom novoročnom príhovore, citujúc pápeža Františka, povedala, že každá kríza oddeľuje dve éry. Mali sme éru pred koronou a bude aj éra po korone. Verím, že to bude tento kalendárny rok. Táto éra po korone sa pred nami otvára ako nepopísaná kniha. Bude taká, akú si ju vytvoríme. Už sa nemôžeme vrátiť do normálu, do života pred koronou. Musíme ísť ďalej. A to z jedného dôvodu: Koronakríza nám toho síce veľa zobrala, no zároveň nám aj niečo dala – jeden obrovský dar - dala nám poznanie nás samých – ako sa správame v období krízy, čiže to, akí v skutočnosti sme. Nemôžeme sa vrátiť do normálu, pretože máme povinnosť s týmto poznaním niečo robiť. Máme povinnosť robiť niečo samy so sebou.

Na prvý pohľad je toto sebapoznanie škaredý dar, pretože sme zistili, že ako národ sme veľmi nejednotný. Zistili sme, že väčšine politikom vôbec nejde o naše životy, ale len o svoje meno a popularitu (síce to sme vedeli aj bez korony). Zistil sme, že mnoho ľudí verí konšpiráciám a neovereným informáciám, zistili sme, že mnoho podnikateľov nebude riskovať stratu príjmu a budú radšej riskovať životy a zdravie svojich zamestnancov. Veľká časť Slovákov sa nedokáže trošku obmedziť, niečoho sa zrieknuť (napr. lyžovačky, omše, obedu v reštike atď.) hoci ide o ochranu ich zdravia a života. Všetky tieto negatíva by som spojil jedným slovom z mojej brandže: pýcha. Čo Slovák, to egoista. Česť teda výnimkám.

Pýcha sa ukazuje ako dosť veľký problém dokonca aj v cirkvi, teda v tej mojej brandži, kde sa jej odborne hovorí fanatizmus (viera+pýcha). Sám som to zažil, keď istý nemenovaný farár hlásal, že práve počas moru treba chodiť do kostola a modliť sa. A samozrejme hádzať do zvončeka peniaze. Alebo tiež hlásal, že rúško nás neochráni ale Boh nás ochráni. Mnohí veriaci mali problém prijímať eucharistiu na ruku, nasadiť si rúško atď. a to napriek tomu, že im to odporúčali ich vlastní biskupi. Aj veriaci sú chytení konšpiráciami a nejednotou, čo je dosť veľký problém. Celý život chodia do kostola a pritom neporozumeli základnému prikázaniu „milovať svojho blížneho“. Cirkev sa s týmto musí popasovať, no ťažko povedať, či si to vôbec niekto uvedomuje. Je to len môj osobný názor ale cirkev je v kríze a má na výber buď zmenu, alebo oveľa väčšiu krízu. A potom bude opäť na tej istej križovatke.

 Je to veľmi smutné, že nás, Slovákov, kríza nedokáže spojiť, ale naopak – iba nás rozdeľuje. Ale je veľmi dôležité, že toto všetko o sebe vieme. Je veľmi dôležité, že vieme, na čom sme. Koronakríza dala pred nás zrkadlo a my sme sa zľakli. Teraz sa musíme rozhodnúť, či takýto chceme byť alebo nie. Musíme sa rozhodnúť, či sa chceme zmeniť a aspoň trošku sa zlepšiť. Verím tomu, že ako národ dokážeme byť jednotnejší, držať spolu a viac si pomáhať bez ohľadu na naše politické, etické či náboženské názory.

Čo sa ale musí zmeniť?

Naše zmýšľanie. Národ v 21. storočí musí vedieť byť jednotný a zároveň názorovo pluralistický. Nikdy nebudeme mať na všetko rovnaký názor. Nejde o to, aby sme všetci mali rovnaký názor či hodnoty, ale o to, aby sme v krízach dokázali držať spolu a postaviť sa spoločnému nepriateľovi. Ako jeden národ. 

Tento rok je ideálny na to, aby sme sa začali ako národ meniť. A hoci by to bol iba maličký krok na dlhej ceste, jeho výnimočnosť je v tom, že by bol prvým. Čo konkrétne treba robiť? Podľa mňa toto (samozrejme, že nemusíte súhlasiť):

  1. Musíme sa učiť viac myslieť kriticky, čo nám pomôže vidieť svet reálne taký, aký je. Tiež nás to chráni pred vznikom konšpiračných svetov, v ktorých mnohí Slováci žijú (napr. svet, v ktorom covid neexistuje).

  2. Musíme sa učiť viac si pomáhať. Kríza vždy zasiahne konkrétnych ľudí, ktorí za to nemôžu. Nás, ktorých nezasiahla sme tu na to, aby sme ich podržali.

  3. Musíme sa učiť vnímať druhého človeka ako niekoho, kto nemusí zdieľať môj názor, moje hodnoty či presvedčenie a stále mať k nemu úctu.

  4. Musíme sa učiť dôverovať autoritám. I keď dôvera v politikov je asi otázna, ale vedcom, univerzitám, veriaci svojim biskupom, by sme mali dôverovať. Chce to len trošku pokory, že ja nemôžem všetko vedieť.

  5. Tráviť menej času na internete a pri tv a viac „vetrať“ hlavu v prírode.

  6. Veriaci ľudia by mali žiť autenticky svoju vieru, ktorá sa má vyznačovať láskou k blížnym a nie len chodením do kostola

Cesta je to veľmi dlhá a niektoré generácie sa už nedajú zmeniť. Národ sa mení generačne a preto je potrebné sa zamerať na našu mládež a deti. Ale každý z nás môžu začať aspoň u seba - ak teda chce. Treba ísť príkladom - nepresviedčať ľudí, ale motivovať ich svojim vlastným životom. Ja osobne sa chcem zamerať na druhý bod a povzbudzovať k nemu aj ľudí, na ktorých mám ako kňaz vplyv.. Chcem ísť príkladom a verím, že i maličká zmena a maličké dobro dokáže priniesť ovocie. 

Skryť Zatvoriť reklamu