Pod hrncom sa kúri. Voda je teplejšia a teplejšia, no žaba ďalej sedí na dne. Nepokúša sa vyskočiť a nakoniec sa uvarí. Prispôsobivá žaba.
Tá metafora sa mi páči a viackrát mi napadlo, či sa aj ja na tú žabu v niečom nepodobám. Či nesedím dôverčivo a pohodlne v hrnci s vodou. Pekne si zvykám a prispôsobujem sa.
Ja, ty, on, mnohí si zvykajú...
Zvykáme si na názor, že terajšie pohodlie a blahobyt sú najdôležitejšie.
Zvykáme si, že je normálne a v záujme rastu ekonomiky, stále niečo nakupovať a bezúčelne míňať peniaze.
Akceptujeme , že fakty sa dajú jednoducho zamlčať, alebo hlasno prekričať a nahradiť alternatívnou pravdou.
Mávneme rukou nad tým, že nás nevedú tí, čo naozaj niečo dokázali, ale tí, ktorí najviac nasľubovali.
Zvykáme si na lákavú predstavu, že nakoniec sa predsa všetko „NEJAKO A SAMÉ“ vyrieši.
A tak tam sedím v tom hrnci a hovorím si: „Nebolo by lepšie vyskočiť ? Veď ten sporák možno ani nie je zapnutý. A teplá voda je celkom fajn. Vyskočím, až keď mi začne byť nepríjemne. Fakt sa tá voda zohrieva? Má niekto o tom dôkazy? Všetko sú to len ničím nepodložené tvrdenia.“
A bubliny stúpajú.
