Cestár jedným grošom splácal pôžičku rodičom, druhý požičiaval - po našom investoval do detí a z tretieho žil. Aj dnes je to podobne, len sa to robí kolektívne a nie je ani zrejmé, komu groš vraciame a komu požičiavame. Je to také zamotané a nejasné, že sa tým zaoberá aj parlament, tlač, rozhlas aj televízia.
Mám rád moderné rozprávky a tak túto rozprávku prerozprávam trošku ináč.
Splácanie pôžičky rodičom môžeme prirovnať k odvodom do sociálnej poisťovne. Solidárne všetci odvádzame svoj groš na jednu hromadu a podľa platných zákonov ju poisťovňa rozdeľuje našim starcom a starenkám vo forme dôchodku. Našou nádejou je, že ak sa dožijeme staroby - dôchodcovského veku, potom aj my budeme dostávať svoju pomernú čiastku závislú od toho, koľko bude v tom čase pracujúcich schopných prispievať svojím grošíkom na spoločnú hromádku. Svojho času mi jeden čínsky priateľ tvrdil, že na uživenie rodičov je treba mať aspoň šesť detí. Hm, ja mám len štyri, ale zatiaľ to nie je až také zlé.
S druhým grošom je to komplikovanejšie. Neodvádza sa na jednu, ale každý na svoju vlastnú hromádku a nedostávajú ju naše deti. Hromádky týchto grošíkov spravujú spoločnosti, ktorým musíme dôverovať, že kým ich nám vrátia, budú ich dobre obhospodarovať a rozmnožovať aspoň tak, ako dobrý sluha z podobenstva v Biblii. Tento systém sa dnes volá druhý pilier.
Tieto a podobné myšlienky mi začali víriť v hlave, keď jeden z mojich synov dostal tri listy - v prvom mu odporúčali ostať v druhom pilieri. V druhom mu správcovská spoločnosť poslala zúčtovanie minuloročných dávok a v treťom sťa medovú mucholapku, mu poslala úvahu, koľko bude mať na účte v čase, keď pôjde do dôchodku. Pred nami sa vynorila otázka: druhý pilier - áno alebo nie?
Podrobný výpočet pre obyčajného smrteľníka je dosť náročný, stačí „hodiť očkom" na matematický vzorec uvedený v časopise Investor č. 1/2008. Jeho výsledok je aj tak len odhadom, závislým na vstupných a diskutabilných údajoch. Preto som sa pustil do jednoduchšieho odhadu, čo syna čaká.
Ročne si po zrážkach za vedenie účtu a spravovanie vkladu uloží asi jeden mesačný plat.
Za takýchto okolností, ak syn bude mať šťastie, tak po 40 rokoch bude mať na účte 3,5 ročný plat. Ak bude spokojný s dôchodkom z druhého piliera vo výške 50% mesačného platu, tak mu to vystačí na 7 rokov. Teda ani nie do sedemdesiatky. Priemerné dožívanie dnešných 62 ročných mužov je o dačo viac ako 15 rokov, pred sto rokmi to bolo len okolo 9 rokov. Je teda možné predpokladať, že za 40 rokov to môže byť aj 18 až 20 rokov. Za týchto okolností by jeho dôchodok ťažko mohol byť väčší ako 25% z mesačného platu.
Za najkrajšiu časť rozprávky považujem tretí list predpovedajúci celkovú výšku úspor. Autori listu predpokladajú rast synovej mzdy každoročne o 6% celých desať rokov, Nasledujúce desaťročie len o 4,8% a po ňom už len o 3%. Ročné zhodnotenie jeho vkladov sľubujú vo výške 3,5%. Pekné, ale ... možná nezamestnanosť sa vylučuje a roku 2007 sa podľa výkazu správcovskej spoločnosti jeho vklady zhodnotili o 1,48%. Národná banka však spočítala, že inflácia bola 2,8%: Uf! A vraj to bol dobrý rok!
To ale nie je všetko. Akosi sa zabudlo na to, že bude veľmi záležať na vhodnom okamihu odchodu do dôchodku. Už rozdiel pár dní môže mať za následok aj viacpercentný rozdiel v hodnote jedného podielu a tým aj priznaného dôchodku o čom svedčia aj posledné udalosti na finančnom trhu.
Napriek tomu všetkému sa mi druhý pilier pozdáva a keby som teraz končil školu, určite by som doň vstúpil. Má jednu veľkú výhodu: - odráža „zásluhovosť". Divím sa však tým postarším, ktorí si v druhom pilieri budú sporiť napríklad len 20 rokov. Zamysleli sa nad tým z čoho budú musieť vyžiť v dôchodku? Asi nie dosť hlboko, ale aj to je možné že sa spoliehajú na tretí pilier, do ktorého pravidelne vkladajú časť svojich úspor. To je veľmi rozumné a to možno každému odporúčať. A to je aj záver mojej modernej rozprávky o troch grošoch.
