Zvedavý človek, ktorý má rád život v jeho mnohotvárnosti. Zoznam autorových rubrík: Veda, Spoločnosť, technika, kultúra, Súkromné
Cyprus a jeho problémy s financiami spôsobili veľmi živú diskusiu v médiách. Diskutujúci sú rozdelení do dvoch táborov, jedni sú za zavedenie daní a často vkladateľov nazývajú špekulantmi, kým druhá strana hovorí o ukradnutí prípadne znárodnení celoživotných úspor a varuje pred následkami, lebo tým vzniká nebezpečný precedens.
Akým výročím je 14. marec 1932 pre Slovensko,? Pomaly by upadlo do zabudnutia, keby ho z času na čas niekto nevytiahol na svetlo božie. V ten deň slovenský snem z vôle Adolfa Hitlera vyhlásil samostatný Slovenský štát .Bolo to dobre, alebo zle? zrejme ako pre koho, z toho plynú aj jeho rozporuplné dnešné hodnotenia.
Rozruch okolo sochy Svätopluka ukázal akých máme Slovákov, aký je náš národ a ako sa staviame k vlastným dejinám. Nebudem sa však zaoberať ani jednotlivými článkami ani diskusiami k nim. Pokúsim sa len odvodiť z rôznych postojov, aký je vlastne náš občan.
Mali sme zase referendum. Bolo či nebolo zbytočné? Aký bude mať následok? Prečo je o ňom toľko rôznych názorov? To sú otázky, ktoré napadnú každého, kto sa aspoň trošku zaoberá politickou situáciou na Slovensku. Sú reálne moje závery?
Viete o čom hovorí nadpis? Je v ňom kus histórie slovenských občanov. Ale nebudem vás trápiť, vznikol niekedy v novembri roku 1938. Neviem presne kedy, lebo v tom čase ma dátumy veľmi nezaujímali. Presný dátum a miesto vzniku aj tak asi nik nepozná. Zaujímal ma čas, ktorý som mal na hranie a na svoje záujmy, väčšinou zamerané na poznávanie neznámeho .
Roztrhlo sa vrece s článkami o Maďaroch, Slovákoch a ich vzájomnom vzťahu, o pokuse maďarského prezidenta súkromne navštíviť Slovensko, o živote pod maďarskou „čižmou" atď. Jedni odsudzujú Maďarov, druhí Slovákov, niektorí obe strany. Spoločnosť na oboch stranách hraníc je vyprovokovaná hlúpymi vyjadreniami politikov a ich neuváženým konaním. Ako ľahko sa dajú ľudia svojimi „vodcami" ovplyvniť sa dočítame u Macchiavelliho a možno ešte podrobnejší návod na ovládanie más nájdeme v knihe Adolfa Hitlera „Mein kampf". Keby sme trošku uvažovali a nepodľahli stádovému reflexu, mnohé dnešné problémy by ani nevznikli.
Terorizmus nad nami vysoko vyhráva. Darmo sa tvárime, že sme ho porazili, alebo že sa nás netýka. Opak je zrejme pravdou. Poráža nás celkom úspešne a bez väčšej námahy. K tomuto názoru som sa dostal, keď som niekoľko krát musel použiť leteckú dopravu.
V čase, keď sa tento problém vynoril, som ani nevedel o čo tu vlastne ide. Prvým zdrojom informácií bol internet. Po prečíaní pár informácií som sa priklonil na stranu novinárov, lebo prirovnanie Radičovej k Hitlerovi bolo zo strany Baláža nemiestne. Nedalo mi to však pokoj, že by Baláž také dačo povedal?
Viete koho nazývam „Hejslováci“? Sú to naši občania, ktorí sa bijú v prsia akí sú oni dobrí Slováci napriek tomu, že tisíc rokov trpeli pod maďarským útlakom. Neuvedomujú si, že tým nahrávajú najmä „Nagymagyarom“, ktorí s tým samozrejme a veľmi radi súhlasia. Podnecuje to ich sebavedomie a oprávňuje ich tvrdiť, že tu tisíc rokov vládli a preto je nespravodlivé, že tu už nevládnu.
Na prvý pohľad ani nie. Veď ich životy sa neprelínali, navzájom sa nepoznali a každý z nich mal iné záujmy a životné ciele. Bežný človek, najmä ak je z tej mladšej generácie vie o každom z nich len z počutia. A možno, že o nich ani nepočul a o nich nič nevie. Na ich životoch sa pokúsim ukázať, aké vŕtkavé sú ľudské sympatie, ako ľahko sa odsudzujú ľudia, najmä tí, ktorí sú viac na očiach.
Určite viete akej ste národnosti, ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, aký je Váš materinský jazyk? Asi to nebolo potrebné, veď vo väčšine prípadov je rovnaký ako Vaša národnosť. Prečo sa potom pri sčítavaní obyvateľstva na to pýtajú? Akú to má vypovedaciu hodnotu? Minulé dni v diskusii k môjmu predošlému blogu jeden z diskutujúcich sa odvolával na to, že materinský jazyk menšiny má viac slovenských občanov ako je príslušníkov menšiny a z toho odvodzuje záver, že menšina je na Slovensku utláčaná.
Posledné politické udalosti odohrávajúce sa na politickom nebi medzi Slovenskom a Maďarskom, ako aj v súčasnosti vysielané pásmo o Hurbanovi v Slovenskom rozhlase a najmä diskusie pri „pive s mojimi známymi ma prinútili trošku hlbšie sa zamyslieť nad dejinami Slovákov a Maďarov. Kto čo tvrdí? Kto má pravdu?
Ako je možné, že sú ľudia pre niečo také abstraktné, ako je národ, ochotní položiť svoj život?
Viete čo je to „apostille? Nie? Nech vás to nemrzí, nie je to často používané slovo a posledné moje skúsenosti potvrdili, že ani pracovníci našich vyšších úradov nepoznajú jeho význam. Ľudsky by sa dalo povedať, že sa potvrdzuje, že je potvrdené to čo je potvrdené, že je to potvrdenie potvrdzujúce oprávnenosť potvrdenia. Je to komplikované? Áno? Asi je, lebo ani jeden z dvoch slovníkov cudzích slov, ktoré mám, toto slovo neuvádza, hoci majú takmer po 1000 strán. Tak ešte raz: Je to potvrdenie vyššej inštancie, že nižšia inštancia mala právo daný doklad potvrdiť. Mal som už aj to šťastie natrafiť na doklad, ktorý niesol na sebe pečiatky až troch či štyroch inštancií.
Chtiac nechtiac, musel som konečne ísť do peknej ružovej budovy na Ševčenkovej ulici v Bratislave. Mnohí Bratislavčania sa v dnešných dňoch do nej húfne hrnú s väčšou aj menšou radosťou. Myslím si však, že skôr s tou menšou. Ja sám sa na ňu s hrdosťou dívam, veď ju postavili nie len, ale aj z mojich peňazí. Dlho som sa v nej nezdržal. Veď komu by sa aj chcelo tráviť čas na daňovom úrade.
Posledné dni som sa zaoberal myšlienkou, kto každý má právo hovoriť v mojom mene a tvrdiť, že ma zastupuje. Doteraz mi to bolo jasné, ale poznatky z posledných dní mi ukázali, že vlastne hocikto môže odrazu vystúpiť a hovoriť v mene Bratislavčanov, slovenských občanov, v mene celého ľudstva a teda aj v mojom mene bez toho, aby si vyžiadal môj súhlas, alebo aby som mu dal vo voľbách svoj hlas, alebo aby aspoň v demokratických voľbách získal podporu väčšiny, ktorej sa musím chtiac nechtiac podriadiť.
Kto to nezažil, neuverí. Tak by sa dali hodnotiť mnohé vyslovené aj publikované názory k vnútropolitickej situácii počas obdobia vlády komunistov. Najmä tí mladší sa dnes stavajú do pozície chrabrých občanov, ktorí by vraj kategoricky odmietli akékoľvek ústupky pred komunistickou diktatúrou, a ktorí preto odsudzujú mlčanie a rezignáciu veľkej väčšiny občanov toho obdobia. Podľa množstva takýchto vyjadrení je v súčasnosti Slovensko preplnené hrdinami, akí nám v minulosti chýbali.
Rozprávka o troch grošoch nie je vlastne rozprávkou, ale súčasnou skutočnosťou. Len sa volá ináč, uhádnete ako?
Začal sa hon na ďalšieho bosoráka. Upáliť ho je málo. Mučiť, kým sa ku všetkému neprizná! Nie je to dnes rovnaké ako pred pár storočiami? Pri tom verejnosti je úplne jedno aká je v skutočnosti pravda. Podstatné je, že je tu zábava. Ale stojí hádam zato sa nad tým všetkým zamyslieľ a uvedomiť si ako to v skutočnosti bolo a je.
V minulých dňoch som dostal e-mail s výzvou, aby som podporil ochranárov v ich akciách zameraných na zákaz ťažby kalamitného dreva v Tatranských dolinách - v Tichej a Kôprovej doline. Nakoľko nepatrím medzi tých, ktorí hneď všetkému uveria, hľadal som nejaké podklady o predmetnom probléme. Zameral som sa aj na doterajšiu pravdovravnosť ochranárov združených okolo „zelených.
