Podľa môjho názoru Slováci si až do dnešných dní nepostavili vlastné národné divadlo a ich súbory hrali v starých pre iných postavených budovách. V Bratislave bola prvá stála divadelná budova postavená roku 1740 a bola drevená. Vystriedala ju kamenná stavba roku 1776. Divadelná budova na Hviezdoslavovom námestí bola postavená roku 1886 samozrejme nie ako Slovenské národné divadlo, ale mestské divadlo, v ktorom sa hralo nemecky a maďarsky, ale nikdy nie po slovensky (aspoň podľa mnou doteraz získaných informácií - pán Štefan Holčík by to mohol upresniť). SND vzniklo roku 1920 ako trojsúborové divadlo (opera, balet a činohra) a svoju činnosť začalo 1. marca 1920 premiérou opery Hubička. Všimnite si prosím, že sa hovorí o súboroch a nie o budove divadla. Za svoje sídlo dostali súbory divadelnú budovu bývalého mestského divadla.
Pri návšteve Prahy, ak sa dostanete do Národného divadla, na opone uvidíte nápis „Národ sobě". Češi sú pyšní, že budovu pre ich národné divadlo si postavili zo svojich zbierok. Maďari sú tiež hrdí na svoj „Nemzeti szinház". Slováci sa mohli hrdiť len kvalitou svojich súborov, ale budova bola „ukradnutá". Tú predsa pôvodne postavili pre iné súbory. Preto som rád, že konečne sme si reprezentačné sídlo kultúry dostavali. Veď národ robí národom najmä jeho jazyk a kultúra, ktorá potrebuje vhodný priestor na svoju činnosť. A viete čo nás to stálo? Stačilo každému z nás kúpiť si niečo, hocičo, len aby to stálo takých 6000 Sk. Z nákupu odvedená daň z pridanej hodnoty stačila na postavenie nášho, skutočne nami postaveného národného divadla. Myslím, že to stálo zato. A čo naša národná hrdosť? To je ďalší bonus.
Budovu SND som si najprv prezrel zvonka. Vôbec nepôsobí gigantickým dojmom, ako som sa zopár krát o tom dočítal. Zapáčila sa mi. Architekti svoju robotu dobre zvládli. Mám len obavy, aká stavba sa buduje naproti nej, či to bude spolu dobre „ladiť".
Keďže bolo teplo a slniečko pekne hrialo, chcel som si dať pivečko v bufete v zadnej časti budovy. Strážca budovy ma však rázne, ale slušne už od dverí vyhodil s tým, že „to je enem pro nás a pro naše dítky", teda, že je to bufet len pre zamestnancov SND a iných tam pracujúcich ľudí. To ma rozladilo, lebo posedieť si pri takej budove by bol pre mňa (a asi nie len pre mňa) zážitok. Dúfam, že sa pomery zmenia a pre nás obyčajných ľudí urobia vhodné posedenie niekde pred budovou.
Z vnútra som sa oboznámil len s malou časťou budovy - komornou scénou, nazývanou Štúdio. Predstavenie v Štúdiu bolo takmer vypredané. Napočítal som len 6 voľných miest. Teda žiadne prredimenzovanie. Nie veľmi vhodne je riešený prístup do Štúdia najmä pre takých ako som ja, ktorí už majú problémy s chodením po schodoch. S invalidným vozíkom neviem či sa ta dá vôbec dostať. V tejto súvislosti sme s manželkou konštatovali, že by bolo vhodné návštevníkom poskytnúť malý letáčik s vyznačením jednotlivých priestorov a prístupov k nim. Neviem, či sa o tom uvažuje, ale bolo by to veľmi dobré. Veď ako konštatovala moja žena, človek v takej budove môže aj zablúdiť. No, bolo tam dosť informátorov, tí človeka usmernili kam ísť.
Prostredie v Štúdiu je veľmi príjemné. Pri predstavení sa cítite v centre diania. Výhľad na javisko je vynikajúci, aj keď máte pred sebou viac radov sedadiel. Miesta na sedenie sú pohodlné aj pre dlhonohých a aj pre tých, ktorých bolia kríže. Aj technika je na úrovni, vhodné osvetlenie, nehlučné otočné javisko, chýbali mi výťahy, lebo schodov bolo veľa. Neviem či mali zapnutú klimatizáciu, ale dýchalo sa mi dobre napriek takmer plnému obsadeniu hľadiska.
Počas prestávky sme išli k bufetu. Hala bola plná ľudí, ale nebola tam tlačenica. Teda tiež dobre dimenzovaná. Poddimenzovaná bola len obsluha v bufete. Traja ľudia na obsluhu toľkých hostí je málo. Ďalším nedostatkom bolo oznamovanie konca prestávky. V tom ľudskom šume zaniká oznámenie, ktorá prestávka končí (opera, činohra či štúdio?), lebo tento priestor je spoločný pre všetky predstavenia.
Cítili sme sa v budove aj na predstavení naozaj dobre. Zostáva si len želať, aby reprezentanti nášho dramatického, hudobného a baletného umenia naďalej dosahovali aj v tomto novom prostredí vysokú úroveň, aby Slováci boli hrdí nie len na budovu, ale aj na to čo sa v nej deje.
