Pre mnohých, ako aj pre mňa, leto končí a jeseň začína prvým septembrom. Prvý september 1938 bol pre mňa významný tým, že napriek nedovŕšenému šiestemu roku ma rodičia zapísali do školy. Bola to škola v Košiciach na Kukučínovej ulici a mojim prvým učiteľom bol mladý učiteľ pán Dušek. V tom čase a nielen v Košiciach, ale aj na Slovensku mnoho učiteľov bolo, podobne ako aj on, českej národnosti. Na vyučovaní ale hovoril po slovensky. Páčil sa mi. Preto nedošlo k takej udalosti ako v škôlke, kam sa ma rodičia pokúsili predtým dať. Tam som totiž prehlásil, že dobre, budem chodiť do škôlky pod podmienkou, že pani učiteľka pôjde domov.
Chodil som do školy rád. Trvalo to však len pár týždňov. Jedného dňa som našiel bránu školy zavretú. Vrátila sa aj moja sestra z gymnázia so správou, že bude nový zápis, lebo škola sa rozdelí na slovenskú a maďarskú.
Trošku som rozumel tomu, že Košice budú patriť Maďarsku, ale prečo, že bola nejaká Viedenská arbitráž a aké to bude mať aj na môj život následky, o tom som nemal ani poňatia. Až hodne neskoršie mi otec vysvetlil, že 2. novembra vo Viedni ministri zahraničných vecí Talianska - G. Ciano a Nemecka - J. Ribentrop v mene svojich vlád rozhodli o nás podľa údajov zo sčítania ľudu konaného niekedy začiatkom storočia. Nedá mi, aby som nepoznamenal, že podobnosť s dnešným Kosovom je „čiste náhodná".
O vtedajšom sčítaní mám svoje predstavy, veď platili Apponyiho tvrdé maďarizačné zákony. Aj krátko po obsadení Košíc sa na obsadenom území uskutočnilo niečo ako sčítanie ľudu. Sčítací komisár prišiel aj k nám. Doma som bol s mamkou sám, lebo otec ešte pred príchodom maďarskej výkonnej moci odišiel na Slovensko hľadať nový domov. Sčítací komisár vybral svoje papiere a začal klásť otázky, samozrejme po maďarsky a mamkine odpovede zapisovať do nich. Ja som sa tam tmolil a mamka ma musela občas napomenúť.
Všetko išlo hladko, kým nedošlo na otázku o našej národnosti, na ktorú si komisár odpovedal sám: „Samozrejme maďarská!" Mamka mu skočila do reči: „Nie, slovenská!" „Ale nie, veď bezchybne hovoríte po maďarsky. Aj so synčekom ste pred chvíľou spolu hovorili po maďarsky, zapíšem Vám maďarskú národnosť!" prehlásil komisár. „Nie!" rozhodne zaprotestovala mamka. Nasledovalo ďalšie presviedčanie a mamkine protesty, ktoré skončili tak, že mamka mu niečím pohrozila, tuším tým, že sa bude naňho sťažovať, že mu to nepodpíše, čo nakoniec stačilo. Sčítací komisár pri odchode vyjadril svoj údiv a prekvapenie a s frflaním odpálil.
Čo sa dialo pri novom zápise do školy to neviem, nebol som tam prítomný. Stretol som však spolužiaka a kamaráta, s ktorým som sa hrával. Spýtal som sa ho, kam ho zapísali. „Do maďarskej" odpovedal. „Ale veď ty nevieš po maďarsky!" Čudoval som sa ja. Mykol plecami a odpovedal: „Naučím sa."
Slovenskú školu umiestnili na Delostreleckej ulici v malej ošarpanej budove, v ktorej bola predtým cigánska škola. Bola to jednotriedka pre deti prvých štyroch ročníkov s úbohým zariadením. Učil nás starší učiteľ, ktorého meno si nepamätám. Ťažko som si na systém jednotriedky zvykal a pravdu povediac, ani som si nezvykol. Po pár dňoch aj túto „školu" zrušili a mal som chodiť do školy niekde na druhom konci Košíc. Mamka sa o mňa bála a do školy ma viac nepustila. Učila ma doma moja sestrička. Bolo to pre nás oboch utrpenie a obaja sme pri tom vyliali dosť slzičiek. Podstatné ale bolo, že ma predsa len naučila písať, čítať aj rátať. Dokonca túto básničku zo šlabikára som si zapamätal do dnešných dní, hoci vtedy mi to nijako nešlo a obaja sme si pri jej učení poplakali:
Cestička do školy
cez lúky, po poli,
cestička do školy
ušlapaná.
Keď som ťa šlapával
často som plakával,
cestička do školy
uplakaná.
Dni plynuli, o otcovi sme vedeli málo. Nevedeli sme ani či na Štedrý deň bude môcť prísť. Objavil sa až večer. To bolo radosti! Okrem darčekov priniesol aj dobré správy. Krátko po sviatkoch sme sa zbalili a odišli na Slovensko.
Prijala nás Žilina. Najprv sme pár dní bývali v hoteli Astória. Spomínam ho preto, lebo som nemal čo robiť a čas som míňal sledovaním života v kaviarni. Tu som sa naučil základom šachu, ktorý ma zabáva až do dnešných dní. Z hotela sme odišli bývať na Hviezdoslavovu ulicu č. 14 pri bývalej tehelni. Do školy M. R. Štefánika som začal chodiť po polročných prázdninách. Z Košíc som samozrejme nemal žiadne vysvedčenie, ani nejaké potvrdenie o návšteve školy. Preto ma najprv vyskúšali, či ma vôbec môžu prijať, veď už bežal druhý polrok. Skúška dopadla dobre, na čom mala najväčšiu zásluhu moja sestrička. Dobre ma všetkému naučila. V Žiline ma učil pán učiteľ Tóth. Z prvej triedy som dostal vysvedčenie len za druhý polrok, ako by som prvý polrok ani nechodil do školy. A v podstate to bola aj pravda.
Vplyv jesenných udalostí roku 1938 na našu rodinu tým nekončil, ale to už je trošku iná pesnička.
