Vysokú školu som skončil roku 1956. Prekonal som problém povinnosti nastúpiť na umiestnenku do Rozvodného závodu v Českých Budejoviciach a horko - ťažko som dostal miesto v krompašskej elektrárni, ktorá bola jedinou možnosťou v blízkosti môjho domova. Inžinierov v nej bolo málo, len šesť aj so mnou. Môj nástupný plat bol 1320 korún, ktorý mi po troch mesiacoch upravili na 1530 . Na tie časy to nebolo málo, ale pri tom podstatne menej ako som si dokázal zarobiť v Bratislave ako študent. V Krompachoch však nebolo nič do čoho by sa dalo „pichnúť".
Pretože môj otec počas môjho štúdia mal mesačne len 800 korún, dostával som sociálne štipendium 380 korún. Z toho sa dalo vyžiť: celodenná strava (raňajky, obed, večera) stála 7,20. Ubytovanie v internáte (švédske domky pri Lafranconi) 25 a električenka na tri trate tiež 25 korún. Mesačné náklady tak vychádzali na 266 korún a 114 mi ešte ostalo. Domov som chodieval zriedka, na Vianoce, Veľkú noc a veľké prázdniny. Jedna cesta domov a späť ma stála 72 korún. Za takýchto okolností by som si sotva zarobil na malý motocykel a nie na auto. Faktom je, že takto, alebo veľmi podobne žila veľká väčšina vysokoškolských študentov.
Bratislava už v tom čase ponúkala rad možností príležitostného zárobku. Bolo známe, že sa dalo zarobiť v prístave, v nákladnej autodoprave ČSAD, vo vinohradoch atď. Občas niektorý z kolegov to využil, ale v našom ročníku takých bolo málo. Od prvého ročníka som bol v Lúčnici, kde sme dostávali 100 korún mesačne, neskoršie o 20 korún viac. Podstatne som si však prilepšil, keď som v Lúčnici prevzal vedenie autodopravy. Zájazdy Lúčnice okrem toho poskytovali príležitosť na fotografovanie a predaj fotografií. V treťom ročníku som začal vykonávať činnosť vedeckej pomocnej sily a začínajúc štvrtým ročníkom som bol už asistentom s polovičným úväzkom. V piatom ročníku dokonca na dvoch katedrách: na energetike a na matematike. Veľmi výhodné bolo prednášanie matematickej analýzy v konzultačnom stredisku Chemickotechnologickej fakulty vo Svite, kam som chodieval v sobotu. Hradili mi všetky náklady a za štyri hodiny prednášania som dostával 140 korún. K tomu všetkému je treba ešte pripočítať prospechové štipendium. Spolu môj mesačný príjem ako študenta predstavoval 2500 až 3000 korún mesačne, čo na tie časy bolo veľmi veľa.
Mal som s tým aj problémy, ktoré nakoniec dobre dopadli. Na rektoráte deň či dva pred mojou promóciou zistili, že v jednom podniku, ak SVŠT môžem podnikom nazvať, som mal nie len dve zamestnania (2x asistent s polovičným úväzkom), ale dokonca som bol platený aj ako externista (za prednášky vo Svite). „Ako ste pri tom mohli aj študovať?" čudoval sa hlavný účtovník, ktorý prípad riešil. Ešte viac sa divil, keď som mu povedal, že na promócii dostanem červený diplom. Hrozil, že jeden plat budem musieť vrátiť, ale potom, neviem čiou zásluhou, celý prípad zaspal.
Do zamestnania som nastúpil v Krompachoch do tamojšej elektrárne. Vedel som, že ako v tom čase všade, tak aj tu vládne železnou rukou „naša rodná strana". Mal som skúsenosti z Lúčnice aj zo školy, z ktorej „bol zmiznutý" môj spolužiak Michal Okál (vie o ňom niekto niečo?). Nečakal som však až takú manifestáciu moci tých najmenších miestnych funkcionárov.
Prejavilo sa to, keď som sa rozhodol, že zo študentských úspor si kúpim nejaké auto v cene asi od 20 do 24 tisíc korún.
Žiadosť o kúpu auta sa podávala do Bratislavy na Ústrednú radu odborov (ÚRO) cestou závodnej organizácie Revolučného odborového hnutia (ROH) s požehnaním závodného výboru KSS a Krajskej odborovej rady (KOR). V tom čase v podniku mal vlastné auto len riaditeľ. Moja žiadosť vyvolala diskusiu, či je vôbec správne, aby takýto mladý a nový zamestnanec mal auto. V prvom rade by to vraj mali byť zaslúžilí pracovníci dlhodobo zamestnaní v elektrárni. V prvom kole mi žiadosť zamietli. ZV KSS aj ROH sa zaujímali o to, ako som si na auto už mohol zarobiť, veď len teraz som skončil školu. Po dvoch či troch mesiacoch a viacerých rokovaniach Závodných výborov KSS a ROH som nakoniec uspel. Pravdepodobne aj preto, že moja žiadosť vyvolala o autá záujem a krátko po mne si podali žiadosť ešte dvaja podstatne starší a zaslúžilejší zamestnanci. Tým som sa dostal v poradovníku až na tretie miesto. Hrozilo mi, že po prihlásení ďalších budem sústavne odsúvaný na posledné miesto. Našťastie sa ich viac neprihlásilo.
Závodný výbor ROH mi oznámil, že k žiadosti podávanej na ÚRO o prídel auta, okrem ich súhlasu treba priložiť potvrdenie o vinkulácii vkladu vo výške 20 tisíc korún v prospech Mototechny. Stalo sa, vklad sa vinkuloval v priebehu niekoľkých dní a žiadosť s niekoľkými pečiatkami a podpismi sa odoslala na vyšší orgán (KOR) a odtiaľ do Bratislavy. Bolo to niekedy v prvom štvrťroku 1957. V žiadosti bolo uvedené aké auto by som chcel. Možnosti boli štyri: Škodovka - Spartak, Wartburg, Renault a P70 (predchodca Trabanta). Do žiadosti som uviedol Renault modrej farby.
V nádeji na skorý prídel auta som urýchlene zložil vodičské skúšky a čakal... Ak som si myslel, že za pár dní budem preberať nové auto, bol som na omyle. ÚRO dostávala prídel áut, ktoré rozdeľovala podľa kľúča, vraj rešpektujúceho význam odvetvia. No a energetika zase ďalej podľa významu podniku a podnik podľa hodnotenia žiadateľa. Tak som sa postupne dostal až na piate miesto v poradovníku.
Význam krompašskej elektrárne asi nebol až taký malý, lebo už na jeseň roku 1959 som dostal oznámenie o pridelení poukazu s výzvou dohodnúť v košickej Mototechne prevzatie auta. Mnohí mi závideli, že som na auto čakal len dva a pol roka. Prekvapením pre mňa bolo, že miesto Renaulta mi pridelili škodovku - oktáviu. Musel som do určeného termínu poukázať peniaze Mototechne - oktávia v tom čase stála 28 tisíc korún a ďalej čakať, kým ma Mototechna vyzve k prevzatiu auta. S ňou som sa dohodol aj o farbe. Oktáviu som chcel mať kakaovej farby. Toto obdobie čakania už bolo príjemnejšie. Vedel som, že výzva príde za niekoľko týždňov. Tak tomu aj bolo.
Mototechna si určila deň kedy sa mám dostaviť a aké doklady priniesť. Pripojená bola aj vyhrážka, že ak sa nedostavím zavolajú podľa poradovníka ďalšieho. S nadšením som išiel do Košíc po nový túžobne očakávaný auťák. V Mototechne mali na výber spolu štyri autá - oktávie, všetky rovnakej, kanárikovo žltej farby. Mohol som si vybrať. Keď som reklamoval farbu, spýtali sa ma, či sa mi chce ešte dačo vyše polroka čakať. Nechcelo sa mi a tak som si jedno vybral. Vydržalo mi takmer 18 rokov. Možno, keby som bol vedel kde a ako „intervenovať", bol by som sa k autu dostal skôr.
