Za prelom v sprísnení dodržiavania celibátu niektorí považujú druhý lateránsky koncil (1139), niektorí až tridentský koncil (1545-63). Neskoršie pokusy o zmiernenie nemali úspech ani na poslednom druhom vatikánskom koncile (1962-65). Pápež Pavol VI. svojou encyklikou celibát potvrdi l . Koľko sa o tom dnes diskutuje! Čo ma však prekvapuje, diskusia prebieha najmä v okruhu ľudí, ktorí sa k nemu nezaviazali, ba čo viac, často nepatria ani do RKC. Z tých, ktorí by sa mohli k tomu najlepšie vyjadriť a niečo povedať sú väčšinou ticho. Nezainteresovaný laik si preto môže vytvoriť ľubovoľný názor, ktorý závisí od toho, k akým informáciám sa dostal. Preto nemajte mi za zlé, že nejaký názor mám, aj keď s ľuďmi žijúcimi v celibáte nemám skoro žiadne kontakty. Za autora „vynálezu“ celibátu nepovažujem RKC. V dobrovoľnom celibáte žijú budhistickí lamovia, aj moslimskí derviši atď. Preto nie je správne zavedenie celibátu vytýkať len RKC. Okrem toho je známe, že už v prvých storočiach nášho letopočtu pustovníci žili v dobrovoľnom celibáte. Bezmanžels k ý stav bol podmienkou pre rad povolaní v priebehu celých dejín ľudstva. Dôležitý je fakt dobrovoľnosti. Mladí katolícki muži vedia, že ak by si vybrali kňažské povolanie, museli by sa zaviazať k celibátu. Nemusia si ho vybrať, ale môžu, keď chcú. Predsa každé povolanie má svoje špecifické podmienky, ktorých dodržanie podmieňuje možnosť výkonu povolania. Pripúšťam, že celibát je jednou z najťažšie plniteľných podmienok v súčasnej spoločnosti. Hovorí sa (možno je to naozaj tak), že aj evanjelik Ľudovít Štúr horlil za celibát a sám sa neoženil preto, aby sa mohol plne venovať svojej osvetovej práci.
Spomenutím Štúra som uviedol jeden z dôvodov pre dodržiavanie celibátu. RKC pri zavedení celibátu sa zrejme riadila podobnými úvahami. Vylúčila tým tiež možnosť vytvárania dedičných väzieb a snahu mnohých cirkevných hodnostárov zhŕňať majetok pre svoje potomstvo. Z toho plynie, že celibát aj v súčasnosti umožňuje plne sa venovať len svojmu povolaniu.
Celibát má vraj i svoje temné stránky. Sexuálne úchylky (homosexualita, pedofília, …) sa žiaľ vyskytujú aj medzi príslušníkmi kňazských povolaní. Nie však vo väčšom merítku ako medzi inými povolaniami. Vďaka výberu skôr podstane menej, len informačné médiá dávajú takýmto prípadom viac miesta. Pochybujem však o tvrdení, že k týmto úchylkám dochádza kvôli celibátu. Tie by sa prejavili u príslušných jedincov aj v inom povolaní. Skôr je na závadu (?) normálny sexuálny život niektorých kňazov. Je známe, že niektorí majú partnerky (voľakedy sa spomínali najmä kuchárky na fare) aj deti. Prípady, ktoré som poznal sa vyznačovali tým, že svojim partnerkám boli verní celý život. Uzavreli manželstvo? Neviem, ani to neviem ako to riešila RKC, ale viem, že ďalej vykonávali svoje kňažské povolanie a partnerky zostali (akoby) slobodné. Vzhľadom na to, že celibát je príkazom Vatikánu, Vatikán v odôvodnených prípadoch môže dať dispenz a ten dispenz aj občas dáva.
Nezodpovedaná zostáva hlavná otázka: celibát áno, alebo nie? Z hľadiska cieľa a stopercentného plnenia svojich povinností je celibát dobrý. Škoda len, že toľko zdravých a inteligentných mužov nemá potomkov.
