Zásluhu na tom mala vynikajúca organizácia práce spojená s kontrolou a preberaním daňových priznaní. Kým sme chvíľu stáli v rade, odovzdávali sme si svoje skúsenosti a vyjadrovali svoje názory. Pochvaľoval som si, ako rýchle rad postupuje. Na to môj sused len sucho konštatoval, že keď štát potrebuje niekoho obrať o peniaze tak je veľmi rýchly a operatívny. Ak však má platiť, tak si dáva na čas. Neviem, žiaľ mne toho doteraz veľa nezaplatil, aj keď, pravdu povediac, sa to už občas stalo, ale išlo o malé sumy. Miesto toho som ja musel neraz v prospech štátu poriadne hlboko siahnuť do vrecka.
Zvláštnou kapitolou sú jedinci, ktorí sem prídu, zoberú si tlačivá a hneď, priamo v budove sa púšťajú do vyplňovania svojich daňových priznaní. Občas oslovujú okolo idúcich s prosbou o radu a pomoc, hoci v kanceláriách sú k dispozícii milé, pekné a zaiste v týchto veciach zbehlejšie pracovníčky daňového úradu (samozrejme aj pracovníci, ale tí nie sú takí pekní). A tak slovo dalo slovo a riešili sme tam aj komplikované prípady zamerané prirodzeným smerom, ako čo najviac znížiť základ dane.
Zaujala ma nasledujúca logika. Z príjmov je možné si odpočítať náklady na údržbu rôznych zariadení a na materiál, ktorý sa používa a využíva na dosiahnutie príjmu. Má to logiku. Nie je však logické, že náklady na údržbu a opravu toho, čo sa na vytváranie zisku najviac používa odčítať z príjmov nie je dovolené. Ide o celkom obyčajné ľudské telo obyčajného živnostníka, teda ako sa v skratke píše o SZČO.
Čiastočná úprava už tu vznikla. Tak ako je možné za určitých podmienok zahrnúť do nákladov spotrebu benzínu, tak je teraz dovolené do nákladov čiastočne zahrnúť aj stravu. Pravda len za tie dni, keď tvrdo pracujeme na tom , aby sme vytvorili aj nejaký príjem. Považujem to v daňovej politike za veľký pokrok, aj keď mi vŕta v hlave, ako daňový kontrolór zistí, kedy som pracoval a kedy si len šunky váľal.
A čo s údržbou môjho tela? Zo základu dane si smiem odpočítať platby na zdravotné poistenie. Dávam to do nákladov a pri tom som vlastne nijakú údržbu nepotreboval, lebo chvála Bohu som bol zdravý. Viem, že to je solidárna platba a keby som ochorel, dostanem starostlivosť v primeranej forme. A tu je pes zakopaný. Keby som bol robotom, alebo nejakým iným strojom, všetky náklady na údržbu je možné odpočítať zo základu dane. A keď ju potrebujem náhodou ja? Lekár mi dá recept, za ktorý musím niečo a niekedy veru poriadne veľa zaplatiť. Nemal by som to tiež zahrnúť do nákladov? Veď ak nebudem brať lieky, tak zostanem chorý a nemôžem pracovať na zvyšovaní príjmu a tým aj daňového základu. Tie lieky sú pre udržanie, alebo lepšie povedané, na dosiahnutie môjho normálneho prevádzkového stavu veľmi potrebné. Tak prečo sa do nákladov nemôžu započítať?
Keby som bol umelým robotom , tak všetky moje opravy, dokonca aj bežná údržba, sú daňovo uznateľné náklady. Ale preto, že som živým človekom z mäsa a krvi, tak dosť veľká časť údržby a opravy môjho tela sa do nákladov nemôže započítať. Nie je to diskriminácia? Čo diskriminácia, to je dehonestovanie! Veď si predstavte, ak chováte nejaké stádo, zvieratá rôzneho druhu, za účelom dosahovania zisku, tak veterinárne náklady a lieky si do nákladov zaúčtovať môžete. Teda tie hoviadka, či kurence sú hodnotené vyššie ako ľudia. K čomu sme sa to na tomto svete dopracovali!!!!
