Dostal som sa k citácii výroku Radičovej a tiež som jej dal za pravdu. Dejiny ľudstva naozaj dokazujú, že každá uzavretá spoločnosť si vytvára svoje normy na posudzovanie činov svojich členov. Z histórie sú známe morálne zásady niektorých spoločností v dávnej minulosti, ktoré sa nám dnes nepáčia.
Voľakedy dávno, keď Sparta nebola futbalovým klubom, ale mestským štátom v antickom Grécku, bolo samozrejmé, že novorodeniatko, ktoré sa z nejakých dôvodov nepáčilo svojmu otcovi, zabili. Obyvatelia Sparty ich zhadzovali z pobrežných skál na útesy. V ríši Inkov sa dohodli, že tuším raz ročne zabijú mladé dievča a pochutnajú si na jeho mäsku. Nemusíme však ísť až tak ďaleko do minulosti. Stačí pár kilometrov na juhovýchod a sme v kraji, kde sa s obľubou hriešne devy zakopávajú živé do zeme tak, aby im z nej len hlavy trčali. Potom sa mužská časť obce zabáva tým, že sa pretekajú, kto skôr trafí kameňom do jej hlavy. S takouto morálnou zásadou všetci súhlasia, ale pravdepodobne s výnimkou kameňovanej devy. Na jej názor sa ale nik nepýta.
Na ďalekom severovýchode je to racionálnejšie vymyslené. Načo zabíjať mladé ženy, naopak, ak sme Čukčovia, tak ich ponúkame vzácnym hosťom. A to nie len devy, ale aj svoje manželky. Rád by som vedel, na čí popud tu prijali takúto zásadu. Že by Čukčice boli také vášnivé? Tento zvyk by istotne mal aj na Slovensku veľký úspech, keby sme ho v parlamente odhlasovali ako zákon. Už hľadám vhodného poslanca, ktorému by bolo možné zveriť zodpovednú prípravu návrhu takéhoto zákona. Podstatne by to zlepšilo chýr o pohostinnosti Slovákov, cestovný ruch by prekvital a napriek kríze by sme sa mali stále lepšie a lepšie. Zatiaľ tento zvyk zavádzame len nenápadne a potichu, ale šíri sa a to je najlepšia cesta na budúce uzákonenie takejto morálnej zásady.
Z uvedených pár príkladov, zďaleka nie vyčerpávajúcich plynie, že Radičová vie čo hovorí a o čom hovorí. A vie, že hovorí pravdu, lebo ako dávna, tak aj nedávna minulosť jej dáva za pravdu. Každá spoločnosť si vytvára svoje vlastné morálne zásady. Pokusy násilím tieto zásady zmeniť spravidla nevedú k cieľu a vyvolávajú tuhý odpor konzervatívnej časti skupiny a v prípade štátu aj celého obyvateľstva. Taký Afganistan nám môže poslúžiť ako príklad na obhájenie môjho tvrdenia. K zmene morálnych zásad je spoločnosť ochotná len vtedy, keď očakáva z toho pre seba nejakú výhodu. Príkladom poslúžia Norimberské zákony. Preto ešte raz. Radičová povedala pravdu. Morálka je naozaj vecou spoločenskej dohody.
Nikde som sa ale nedočítal, že by mala teraz, alebo v blízkej budúcnosti takú zákonnú moc, aby mohla sama meniť naše spoločenské dohody. Ani Baláž jej takú moc nepripisoval. Pre dosiahnutie zmien sa môže len angažovať s väčším alebo menším vplyvom v závislosti na svojom terajšom a budúcom spoločenskom postavení.
Z predchádzajúceho by malo vyplynúť, že Baláž pravdu nemá. Ak je to tak, potom v čom vlastne pravdu nemá? Aby som ho usvedčil z nepravdivého tvrdenia, musel som si najskôr zistiť, čo to povedal. Na moje prekvapenie nepodarilo sa mi nájsť jeho výrok, ktorý mu dali do úst novinári, že vraj Radičovú prirovnal k Hitlerovi. Dal vlastne Radičovej za pravdu s tým, že uviedol príklad podobne ako ja vyššie. Zvolil si ako príklad Nemecko a zákony v ňom platné, podotýkam, že zákonne prijaté, ktoré viedli k holokaustu. Práve tak si mohol zvoliť aj iný príklad, napríklad historicky zakotvené morálne zásady Čukčov. Na čo chcel zrejme svojim výrokom upozorniť bola dejinami overená skutočnosť, že zmena morálnych zásad môže viesť na scestie ústiace do katastrofy.
Z toho všetkého mi vyplynuli dve skutočnosti. Baláž tiež povedal pravdu a kto by to chcel vyvrátiť mohol by mať dočinenia s našimi trestnými orgánmi z dôvodov popierania holokaustu.
Tou druhou skutočnosťou je moje presvedčenie, že v tomto prípade zlyhali novinári. Postavili proti sebe dva pravdivé výroky, lebo výroky Radičovej aj Baláža sú jednoznačne pravdivé. Novinári zrejme mali snahu vyvolať senzáciu, kauzu či ako by som to nazval. Bola to snaha upútať pozornosť, dosiahnuť vyššiu čítanosť. Nevadilo im, že tvrdenie o prirovnaní Radičovej k Hitlerovi je klamstvo. Držali sa zásady, že účel svätí prostriedky. Na dôsledky, že tým poškodili Radičovú aj Baláža nehľadeli a to sa mi na takejto novinárskej práci nepáči.
