Mária Terézia (1717 – 1780) bola v Rakúsko – Uhorsku populárnou panovníčkou nie len kvôli svojim sedemnástim deťom, ale najmä svojim reformami, ktoré aj so svojim synom Jozefom zavádzala na ňou ovládaných územiach. Tu je treba zdôrazniť, že územie dnešného Slovenska a jej ľud patrili plne pod jej vládu. Jej reformy výrazne a kladne ovplyvnili život pospolitého ľudu. Nie div, že vďační obyvatelia po nej pomenovávali niektoré väčšie stavby, ulice, námestia, stavali jej pomníky. Jedno z týchto pekných sochárskych diel stálo aj v Bratislave na dnešnom Štúrovom námestí.
Prišiel však koniec prvej svetovej vojny a jej socha padla za obeť proticisárskym náladám. Myslím si, že to bola škoda. Mohli sme mať v Bratislave o jedno pekné súsošie viac. Mohli by sme sa ním chváliť a pravdivo tvrdiť, že to bola naša panovníčka a zvedavým turistom vysvetľovať jej reformy. Súčasná situácia je taká, že sa skôr prikláňame k názoru, že nám síce vládla, ale nebola a nie je považovaná za našu panovníčku, že patrila do okruhu našich utláčateľov. A tak sme prišli v našich dejinách o historicky významnú osobnosť, dokonca o takú, ktorej reformy nám slúžia aj dnes.
O Gustávovi Husákovi (1913 -1991) sa v minulých dňoch povravelo a popísalo dosť. Skutočnosťou je, že sa narodil v Dúbravke a bol Slovák. Bol predstaviteľom komunistického režimu, ktorý ho ako Slováka snažiaceho sa o väčšiu váhu Slovenska v spoločnom štáte poslal do väzenia ako buržoázneho nacionalistu. Dodnes sa divím, ako je to možné, že ho nepopravili. Vraj sa pri vyšetrovaní nedal zlomiť. Po udalostiach roku 1968 sa dostal do čela Komunistickej strany a neskoršie sa stal prezidentom. Roky normalizácie boli tvrdé, ale v tomto období nik nebol popravený z politických dôvodov. Konštatoval som, že kým v rokoch 1948 – 1956 by ma za moje názory z roku 1968 možno aj popravili, po roku 1968 som prišiel len o miesto. Tu musím povedať, že najhorší normalizátori sa grupovali z najnižších vrstiev, zo základných organizácií komunistickej strany.
Tak aký bol vlastne Husák. Bol presvedčený komunista. Z dnešného pohľadu použil aj nie celkom bežné politické praktiky na dosiahnutie moci. Ako Slovák chcel a dosiahol federatívne usporiadanie Československa, čím podstatne stúpla politická váha Slovenska. Po vlastných skúsenostiach z väzenia zmiernil represálie pri normalizácii. Bol prvým a jediným Slovákom, ktorý sa stal prezidentom ČSR. Bol osobnosťou, ktorá by v histórii Slovenska určite nemala zapadnúť prachom. Ako sa máme na neho dívať? Zbožným pohľadom, alebo pohľadom plným nenávisti? Myslím si, že ani jedným z nich. Priznajme mu jeho zásluhy pre Slovensko a odsúďme jeho chyby. Buďme si však vedomí toho, že patrí do našich dejín a pripomínať si to pamätnými tabuľami nepovažujem za zlé.
Husák má smolu. Takmer každý Slovák ho pozná len ako čelného predstaviteľa Komunistickej strany. Preto ako protiklad k Husákovi som si zvolil málo známeho Filipa Lenárda (1862 – 1947). O ňom, kto to bol a aký bol vie len veľmi málo Bratislavčanov a ešte menej Slovákov. Jeho jedinou „zásluhou“ v prospech Bratislavy a Slovenska je, že sa narodil v Bratislave. Zo Slovenska odišiel. Roku 1905 dostal Nobelovu cenu za fyziku. Toto stačilo k tomu, aby jedna z bratislavských ulíc niesla jeho meno. Zdá sa to logické, bol našim rodákom, aj keď nemeckej národnosti. Čo sa však zamlčuje je to, že aký bol a čo robil okrem fyziky. Získal nemecké občianstvo a v Nemecku sa stal nadšeným prívržencom a pomáhačom Hitlera. Postaral sa o očistu nemeckých univerzít od „neárijských elementov“, schvaľoval holokaust a aby svojim názorom dal aj patričnú váhu, napísal päťzväzkové (!!!) ideologické dielo o škodlivosti židovských vedcov a ich prác pre spoločnosť, o nadriadenosti árijskej rasy a najmä Germánov. Z toho dôvodu ho vedecká demokratická obec ignorovala. To všetko nebolo na závadu pri rozhodovaní o tom, aby jedna z ulíc nášho hlavného mesta niesla jeho meno. Môj protestný hlas v mestskom zastupiteľstve na zamietnutie tohto návrhu nebol vypočutý.
Vráťme sa teraz k Husákovi. Neurobil pre Slovensko a Slovákov viac ako Lenárd? Neviem ako dávať klady a zápory nejakých osobností na misky váh, ale ja by som viac fandil Husákovi aj Márii Terézii. Tým, ktorí rozhodujú o tom komu postaviť pomník, po kom pomenovať ulicu, alebo ho pripomenúť malou tabuľkou, by som odporúčal poučiť sa z postoja Francúzov, ktorí sú radi, že sa môžu pochváliť Ľudovítom XIV., Napoleónom aj Robespierom. Veď aj my Slováci máme dejiny, len sa akosi nechceme k nim priznať.
