Priznám sa, že sa nepamätám, aký materinský jazyk som uviedol pri poslednom sčítaní obyvateľstva pred ôsmimi rokmi. Mohol som uviesť tri rôzne: slovenčinu, nemčinu a maďarčinu. Ktorý z nich by bol ten správny a pravdivý? Ak beriem do úvahy kultúru, svoje pocity a rodinné prostredie, v ktorom som vyrastal, potom moja materinčina je reč slovenská. Ak beriem za základ pôvodnú národnosť a pôvod mojej mamky, tak by to bola nemčina, aj keď tou sa u nás hovorilo najmenej. No a ak beriem za základ svoju prvú ucelenú vetu, ktorú som podľa rodinného ústneho podania povedal, tak je to jazyk maďarský. Mal by právo z toho niekto vyvodzovať, že som pôvodom Maďar a len v dôsledku zámerného poslovenčovania som sa stal Slovákom? Nech by som však pri sčítaní ktorýkoľvek jazyk napísal, cítim, konám a žijem slovenčinou.
Môj prípad určite nie je ani na Slovensku a ani vo svete ojedinelý. Stačí sa trošku pozrieť do histórie. Akú národnosť má A. S. Puškin, to vieme hádam všetci. Aký by si však uviedol materinský jazyk, nad tým by asi zaváhali viacerí. Myslím si, že to bola francúzština. Veď aj jeho prvé básničky boli písané po francúzsky. Bývalý majster sveta v šachu Botvinnik mal aký materinský jazyk, ruský alebo jidiš? Neviem. Asi sa ho na to nikto neopýtal. On sám však na otázku o národnosti odpovedal: „Pôvodom som Žid, kultúrne som Rus, ako občan som Soviet.“ Tak čo by asi napísal do dotazníka?
Aby sme nešli až tak ďaleko. Aký materinský jazyk by si uviedol velikán maďarskej poézie, maďarský básnik Alexander Petrovič, viacej známy ako Šándor Petőfi. O jeho vzťahu k národu svojho pôvodu a k svojmu materinskému jazyku neviem nič. Ak niekto vie, nech napíše v diskusii. To, že jeho materinským jazykom určite nebola maďarčina, neznamená, že by sa nemohol cítiť byť Maďarom. Bol, respektíve stal sa Maďarom a ako takého ho musíme uznávať. V priebehu života človeka teda môže dôjsť k zmene jeho národnosti.
Z uvedeného mi plynie, že uvedenie iného materinského jazyka ako je jazyk deklarovanej národnosti nemá takú vypovedaciu hodnotu, aby sa tým dalo operovať v diskusii o stave práv menšín v danej spoločnosti. Z materinského jazyka nie je možné ani odvodzovať národnosť danej osoby. Nanajvýš môžeme usudzovať, že k danej jazykovej komunite má nejaký bližší vzťah.
Problémy vznikajú vtedy, ak niekto nikde neuvádza svoju národnosť, ale uvedie svoj materinský jazyk. V tomto prípade sa často stáva, že sa z materinského jazyka odvodzuje jeho národnosť. V mnohých prípadoch je to jeden z dôležitých dôvodov pre udelenie štátneho občianstva v štáte s týmto jazykom. Ako príklad môžem uviesť nositeľa Nobelovej ceny za fyziku, bratislavského rodáka Filipa Lenárda (1862 – 1947), po ktorom je pomenovaná aj jedna z bratislavských ulíc. Jeho materinský jazyk mu umožnil stať sa občanom Nemeckej ríše. Najzaujímavejšie na materinskom jazyku je, že je veľmi ťažké niekomu dokázať, že jeho materinský jazyk je v skutočnosti iný, ako ním uvádzaný.
Akú národnosť niekomu uviesť je niekedy naozaj problém. Najmä vtedy, ak dotyčná osoba už nemôže vypovedať (nie je medzi živými). Na ten problém som narazil, keď som ako vedúci autorského kolektívu zostavoval „Všeobecný encyklopedický slovník“. Najúspešnejší slovenský (alebo nie?) olympionik všetkých čias bol Zoltán Halmaj (plávanie – 2 zlaté, 4 strieborné, 1 bronzová medaila). Bol občanom Rakúsko-Uhorska a rodom Záhorák. Samozrejme, že si ho prisvojujú Slováci aj Maďari. Naše dôvody: narodil sa na Záhorí, teda bol Záhorák. Záhoráci sú Slováci, tak bol Slovák. Táto logika je jasná, ale je aj iná: Slovensko patrilo do Uhorska, tak bol Uhor a Uhri, to je pre mnohých synonymum Maďari, teda bol Maďar. Tento problém v „Kronike olympijských hier“ autori vyriešili tak, že pretekárov do roku 1914 označovali ako Uhrov. So šéfredaktorkou Koškovou sme sa rozhodli vo Všeobecnom encyklopedickom slovníku v takýchto prípadoch uvádzať len miesto narodenia.
O koľko jednoduchšie to majú Francúzi. Pre nich je rozhodujúce len miesto narodenia. Kto sa narodil vo Francúzsku, je Francúz a pri tom sa ho ani na materinský jazyk, ani na národnosť nepýtajú. V USA sú zvedaví len na to, či ste, alebo nie ich občanom a ktoré jazyky ovládate. Je neprípustné v životopisoch uvádzať svoj pôvod, pohlavie, vek, materinský jazyk a dokonca k žiadosti o zamestnanie priložiť svoju fotografiu. Máme my zbytočné problémy!
