Moje problémy začali po prosbe jedného obyvateľa slnečného azúrového pobrežia Francúzska, aby som ho zastupoval pri vybavovaní úradných záležitostí na Slovensku. K tomu mi poslal písomné splnomocnenie potvrdené tamojším notárom. Plná moc bola bez apostillu, lebo Paríž bol ďaleko a ja som tvrdil, že to nie je potrebné.
Po úradnom overení prekladu do slovenčiny som začal konať. No, presnejšie povedané, chcel som konať. Na dotyčný ÚRAD som doručil všetky potrebné materiály a priložil k nim aj poverenie na zastupovanie. Ostávalo už len čakať na výsledok.
Miesto výsledku prišla studená sprcha vo forme listu, ktorým mi oznámili že konanie sa zastavuje, lebo poverenie nemá apostille. Keďže slávny ÚRAD predpokladal, že neviem čom je reč, tak mi poslal aj podrobné vysvetlenie, čo to je a načo to je. Možno sa to niekomu zíde, tak ho uvádzam:
„k návrhu ... bola predložená dohoda o plnomocenstve, ktorá nie je v súlade s ust. § 30 ods. 4 písm. g) zák. č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov (podpis účastníka konania na dohode o splnomocnení musí byť osvedčený podľa osobitných predpisov - viď zák. č. 15/1993 Z. z. o osvedčovaní listín a podpisov na listinách obvodnými úradmi; zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov). V súlade s vyššie uvedeným hodnovernosť podpisu na listine podpísanej v zahraničí musí byť podľa Dohovoru o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných listín č. 213/2002 Z. z (čl. 3 až 7) osvedčený príslušným orgánom štátu, tzv. „Apostille". V prípade, že sa krajina v ktorej bola listina podpísaná nenachádza v zozname krajín Dohovoru, je potrebné pravosť verejných listín opatriť pečaťou tamojšieho ministerstva zahraničných vecí s následným úkonom superlegalizácie na slovenskom veľvyslanectve v zahraničí v danej krajine. Ak bolo plnomocenstvo písané v zahraničí je jednoduchšie, ak splnomocniteľ na slovenskom veľvyslanectve v zahraničí požiada o overenie pravosti jeho podpisu. Ide o jeden z notárskych úkonov, ktorými sú poverení konzulárni pracovníci podľa čl.5 písm. f) Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch. Ak krajina, ktorá pristúpila k Haagskému dohovoru osvedčí listinu apostillou /Apostille/, takto overený doklad sa ďalej neosvedčuje , predloží sa na preklad súdnemu prekladateľovi /na Slovensku/ z cudzieho jazyka do slovenčiny a je pripravený na predloženie slovenským úradom. Osvedčenie formou APOSTILLE musí byť na prvotnom doklade aj na priloženom preklade.
Mal som už skúsenosti s dokladmi vyžadujúcimi apostille, ale vždy to boli doklady z iných krajín a nie z Francúzska. Začalo moje behanie po úradoch. Na francúzskom konzuláte mi pán konzul tvrdil, že apostille nie je potrebný. Telefonicky mi to potvrdili aj francúzske ministerstvo spravodlivosti aj ministerstvo zahraničia s tým, že apostille netreba, a preto mi ho ani nedajú. V informačnom stredisku EÚ ma odkázali na úrad vlády SR. No tam o tom veľa nevedeli, ale odkázali ma na naše ministerstvá spravodlivosti aj zahraničia. Nasledovali ďalšie návštevy. Na ministerstve spravodlivosti SR mi potvrdili informácie z Francie. Podobne dopadol telefonát s ministerstvom zahraničia SR. To mi stačilo, veď kam by som sa mal ešte obrátiť. Zavolal som na dotyčný ÚRAD a informoval ich o výsledku šetrenia. Odpoveď bola stručná a jasná: „MY sme ÚRAD a nás názory ministerstiev nezaujímajú!!!" Uff, uff! Čo teraz?
Problém bol v tom, že mi nepotrebnosť apostillu všade potvrdili, ale nikde nedali písomne. Tak som zašiel na naše ministerstvo zahraničia s prosbou o radu. Bola tam veľmi milá pani, ktorá mi povedala, že o existencii medzinárodných zmlúv potvrdenia nevydávajú, veď sú v zbierke zákonov, ale dala mi svoje číslo telefónu a meno, aby sa príslušný pracovnék ÚRADU na ňu obrátil. Tak som s malou dušičkou napísal na ÚRAD list s nižšie uvedenými dôvodmi:
Ministerstvo spravodlivosti Francúzskej republiky na telefonickú otázku s udivením odpovedalo, že medzi Slovenskom a Francúzskom existuje predsa platná dohoda, podľa ktorej sa dokumenty vzájomne uznávajú bez apostillu a preto na predmetné splnomocnenie apostille nedajú.
Toto nám potvrdili aj na Francúzskom konzuláte v Bratislave s dodatkom, že okrem dvojstrannej dohody medzi Francúzskom a Slovenskou republikou aj v štátoch Európskej únie dokumenty sa vzájomne uznávajú bez apostilu.
Rovnaké stanovisko, t.j. že medzi Slovenskom a Francúzskom sa apostily nevyžadujú, vyjadrili aj pracovníci Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré je gestorom spomenutej a nižšie uvedenej dvojstrannej dohody (Inv. č. MBZ SF ..2/1984).
Obrátili sme sa aj na Konzulátne oddelenie Ministerstva zahraničných vecí SR. Vyjadrili sa takto: Medzi Slovenskom a Francúzskom platí dohoda uzavretá 10. mája 1984 v Paríži, ktorá bola zverejnená pod č. 83/1985 Z. z. pod názvom „Zmluva medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Francúzskej republiky o právnej pomoci, uznaní a výkone rozhodnutí vo veciach občianskych, rodinných a obchodných." Podľa tejto tejto zmluvy, ktorá je dodnes v platnosti, sa na dokladoch z Francúzska apostille nevyžaduje.
Vzhľadom na to, že môjmu tvrdeniu nemusíte veriť, poskytli mi meno pracovníčky Konzulátneho oddelenia Ministerstva zahraničných vecí SR zodpovednej za túto oblasť, na ktorú sa máte v prípade nejasností obrátiť. Je to pani xxx, tel. xxx.
A predstavte si, stačilo to. ÚRAD mi na list neodpovedal, ale za pár dní bolo všetko vybavené.
Len tak na okraj malé zamyslenie. Čo by robil občan mimo Bratislavy, kedy by nemal možnosť všetky tie inštitúcie pobehať. Toľko času a peňazí sa venuje informovaniu občanov o Európskej únii. Nebolo by vhodné školiť aj úradníkov o platných zmluvách a zákonoch? Nemyslím si, že v uvedenom prípade to bola chyba pracovníčky ÚRADU, naopak, preukázala snahu pracovať spoľahlivo, ale rozhodne to bola chyba systému ich zaškoľovania do výkonu práce.
